generálmajor prof. PhDr. František HATALA CSc.
* 7. novembra 1925 Dolný Ohaj
† 1. septembra 2015 Podhájska
František Hatala (doma ho volali Franco), sa narodil 7. novembra 1925 na juhu Slovenska v malej obci Dolný Ohaj. Narodil sa ako štvrté dieťa chudobných rodičov, otec pracoval ako poľnohospodársky sluha a matka bola služobná. Jeho traja starší bratia zomreli veľmi mladí a tak vyrastal so svojim mladším bratom Bernardom.
František vyrastal ako každý iný chlapec na dedine. Pásaval husi na strniskách, kravy na lúkach pri rieke Žitave, už ako 12-13 ročný vedel zapriahať kone a orať s nimi. Základnú školu vychodil v Dolnom Ohaji, na meštianku chodil do 9 km vzdialených Šurian. Chodil tam pešo alebo na bicykli a v zime, ak mali peniaze vlakom. Na ďalšie vzdelávanie rodičia nemali peniaze a tak František v roku 1940 nastúpil ako učeň-strojník. Učil sa v Nových Zámkoch. Toto obdobie v ňom zanechalo silné sociálne cítenie, pohyboval sa v robotníckom prostredí, kde prevládala ťažká 12-hodinová fyzická práca. Učil sa dobre a tak dostal prácu u firmy Baťa v Nových Zámkoch ako tovariš-opravár šijacích strojov. Vo firme sa rýchlo vypracoval a zakrátko dostal na starosť výchovu učňov ako majster odborného výcviku. Blížil sa koniec vojny a maďarská vláda nastolila tvrdý režim. Konali sa pravidelné razie na skrývajúcich sa Židov a slovenských chlapcov, ktorí odmietli narukovať do maďarskej armády. Pri jednej takejto razii v Dolnom Ohaji 27.marca 1945 chytili asi 30-35 občanov obce, medzi nimi i Františka Hatalu. Odvliekli ich do tábora v Tallóši neďaleko Galanty. Odtiaľ mali byť deportovaní do Nemecka. Podarilo sa im však ujsť a 60 km pochodom cez kukuričné polia prešli front a dostali sa k vojakom Červenej Armády a potom domov, do už oslobodenej dedinky. Znovu nastúpil do firmy Baťa v Nových Zámkoch, kde sa stal tajomníkom ZV ROH a pomáhal zamestnávať svojich rodákov.
V októbri 1947 nastúpil na vojenskú základnú službu do 4. ženijného pluku v Bratislave – Petržalke. Absolvoval viacero kurzov a tak o dva roky 1.októbra 1949 ho vymenovali do hodnosti podporučíka ženijného vojska v základnej službe, pričom týmto dňom súčasne aktivoval za vojaka z povolania v hodnosti poručíka. Aj preto sa dôchodkovom veku stal platným členom Združenia pontonierov a ženistov
Možnože preto, že v časoch jeho mladosti mu nebolo umožnené študovať, venoval veľkú časť svojej vojenskej služby neustálemu vzdelávaniu. V rokoch 1949 až 1950 pôsobil na vojenskej škole J. Žižku v Spišskej Novej Vsi. K 1.10.1950 bol povýšený na nadporučíka a následne bol premiestnený na veliteľstvo 10. pešej divízie v Košiciach, kde pôsobil až do roku 1956, postupne tam dosiahol hodnosť major. Následne ho vyslali na Vojenskú politickú akadémiu v Prahe., kde počas interného štúdia bol k 1.7.1957 povýšený na podplukovníka. Po skončení štúdia v júli 1959 ho zaradili do funkcie staršieho učiteľa – náčelníka skupiny vo Vojenskej akadémii A. Zápotockého v Brne. Od novembra 1960 do augusta 1962 vykonával funkciu náčelníka Katedry straníckopolitickej práce VAAZ, popri ktorej absolvoval externé dvojročné postgraduálne štúdium pedagogiky.
V auguste 1962 bol vyslaný na štúdium vedeckej ašpirantúry na VPA do Moskvy, odbor vojenská pedagogika a psychológia. Po obhájení dizertačnej práce v septembri 1965 pôsobil jeden rok ako starší učiteľ pedagogiky na VAAZ v Brne. Od 1.9.1966 tam vykonával funkciu zástupcu náčelníka Katedry pedagogiky a psychológie, pričom takmer súčasne, k 1.10.1966 bol povýšený na plukovníka.
V apríli 1969 bol poverený vybudovaním Vojenskej politickej fakulty VAAZ v Bratislave. Po jej zriadení k 1.9.1969 sa stal zástupcom veliteľa fakulty – prodekanom pre učebnú a výchovnú činnosť. Vo voľbách do zastupiteľských orgánov v novembri 1971, bol zvolený za poslanca Národného výboru mesta Bratislavy. Od novembra 1972, po zrušení Vojenskej politickej fakulty VAAZ a po vytvorení Vojenskej politickej akadémie K. Gottwalda v Bratislave, vykonával funkciu zástupcu náčelníka akadémie pre pedagogickú a vedeckú činnosť, od septembra 1979 pre vedeckú činnosť.
K 1.10.1978 ho prezident ČSSR vymenoval do hodnosti generálmajora. Po splnení nároku na starobný dôchodok bol k 31.12.1988 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania po 41 rokoch služby.
V čase svojho pôsobenia na VPA KG od septembra 1979 pre vedeckú činnosť absolvoval viacero študijných pobytov a kurzov. K 4.11.1975 získal vedeckopedagogický titul docent v odbore pedagogika a dekrétom prezidenta republiky z 28.3.1981 bol v tom istom odbore vymenovaný za profesora. Je autorom alebo spoluautorom viacerých vysokoškolských skrípt a vedeckých publikácií a autorom veľkého počtu odborných štúdií zameraných najmä na problematiku teórie výchovy a sebavýchovy mladých dôstojníkov.
Ešte počas svojho pôsobenia v Košiciach sa oženil s Jarkou Teréziou, ktorá pochádzala z Podhájskej a bola mu po celý život veľkou oporou. Spoločne s dcérou Lýdiou a synom Petrom s porozumením znášali trampoty vojenskej rodiny. Sťahovali sa až 6-krát, menili školy, zamestnania,
Generálmajor prof. PhDr. František Hatala záver života prežil v rodnom kraji v Podhájskej.
Je zakladajúcim členom Klubu generálov Slovenskej republiky od 27. apríla 2006. O diane v klube sa napriek veku vždy živo zaujímal a pravidelne sa zúčastňoval našich stretnutí. V októbri 2013 mu Klub generálov SR udelil Pamätnú medailu generála Jána Goliana 1. stupňa (zlatá). Posledný krát sme sa stretli s gen. Hatalom už vo veku 88 rokov na Výročnej členskej schôdze v Senici v júni 2014.
Generálmajor prof. PhDr. František HATALA CSc. vyrastal v skromných podmienkach a ako vojak prešiel všetkými vojenskými hodmosťami od slobodníka až po generála. Sám si bol vedomý toho, že autorita dôstojníka neprichádza s hviezdičkami, ale znalosťami, morálnymi kvalitami, pracovitosťou, náročnosťou na seba a svojich podriadených a úctou k nim. Bol si vedomý tiež toho, že naplňať tieto svoje životné zásady môže len ako odborne a pedagogicky kvalifikovaný profesionál.
Tak cítil a tak žil. To aký bol hovorí i jeho úvaha o živote a smrti:
„Počas nášho života si málokto pripúšťa, že smeruje k smrti.
Život človeka je dlhá púť – narodí sa, učí sa chodiť, chodí do školy, dozrieva,
učí sa veriť, milovať, bojovať, chce byť, prekonávať ťažkosti, trápiť sa,
chce pracovať, tvoriť, byť osožný svojej rodine, blízkym, spoločnosti, kolektívu….
Proste vytvoriť si RAJ na zemi, pretože vie, že nič iné nebude na konci tohto snaženia (skôr, alebo neskôr dotikajú biologické hodiny) len smrť. Obyčajne sa tomu hovorí, zomrel prirodzenou smrťou.
Starnúť a nakoniec zomrieť je cesta, odkiaľ niet návratu, končí všetko to, čo prináša život.
Smrťou sa končia všetky nádeje o večnom živote a úvahy o duši. Čiže končí všetko to, čo prináša život na zemi. Preto je rozumné byť vďačný za každý deň, ktorý prináša život. Smrť sa často skutočne vníma, až keď nám odchádza niekto blízky – rodič, súrodenec, manžel, manželka, priateľ, kolega….
Vtedy nastáva čas, kedy si kladieme otázky – aký bol jeho život, čo po sebe zanechal, aké hodnoty vytvoril, či aký smútok, žiaľ, či útechu zanechal….
Spomíname, čo všetko sme so zosnulým prežili, čomu sme sa tešili, radovali….
A tak prichádza krátke HODNOTENIE.
Nuž taký bol pán generál František Hatala. Česť jeho pamiatke!