Nebyť Gorbačova, asi by ma vyhodili z armády. Už v roku 1985 sme sa rozprávali o takých témach, že bežný človek by riskoval aj väzenie. Takto spomína na uvoľnenie atmosféry pred revolúciou jedna z jej menej známych tvárí: generálmajor Svetozár Naďovič, ktorý sa podieľal na odsune okupačných vojsk z územia Československa.
Máme správnu adresu, sme v správnej obci, ale navigácia nás s fotografom Braňom hádže úplne mimo. Pochybovačne sa pozeráme na mladých ľudí na autobusovej zastávke a napokon sa odhodláme na otázku.
„Neviete nám, prosím, poradiť, kde by sme našli pána Naďoviča?“ spýtame sa s malou dušičkou.
„To je taký štarší pán, však?“
„Áno,“ prikyvujeme zborovo.
Na počudovanie dostávame na meter presné inštrukcie a o minútu parkujeme pred cieľom výpravy.
Mikronárodné múzeum
Po krátkom zvonení sa cez dvor malého rodinného domu v Trenčianskych Stankovciach svižným krokom blíži k bráne pán domu. V letnej uniforme nám otvára generálmajor Svetozár Naďovič. Napriek svojmu úctyhodnému veku a stupňujúcej sa horúčave nás víta s úsmevom, plný energie.
„Nevyzúvajte sa a poďte za mnou,“ dostávame prvý „rozkaz“. Úzkou predsieňou prechádzame okolo kuchyne, kde sa odrána pilne pracuje. Na stole sú plné misy sliviek, ktoré čoskoro povýšia na lekvár. V rýchlosti sa pozdravíme posádke kuchyne.
Spočinieme v „obývačke.“ Je však minimálne neprístojné ju tak nazývať.
Na stenách sú obraz Trenčína, impresionistické maľby pravoslávnych vežičiek, ale aj Martin Benka. To je tá „chudobnejšia“ polovica miestnosti. V tej druhej je zreteľná duša nášho hostiteľa – desiatky kníh v dvoch veľkých knižniciach, meč pripomínajúci Excalibur, šable, dýky z Indie, historické fotografie, medaily aj strieborný tanier.
Nedostávame sa k slovu. Ani nám to neprekáža. Dostávame exkurziu zadarmo, s nemým úžasom počúvame o pôvode predmetov okolo nás. Medzi knihami nás sleduje busta Hviezdoslava a z rohu si nás na maľbe zamračene premeriava Napoleon. Chvíľu zabúdame, prečo sme sem vlastne prišli.
Nestihneme sa ani spamätať a generálmajor Naďovič nás skúša z dejepisu. Obaja sme nadšenci, ale v určitých fázach sa už potíme a tipujeme. Správne sme identifikovali obraz bitky pri Viedni, mali sme menšie problémy s pražskou defenestráciou.
Sadáme si tvárou v tvár za konferenčný stolík.
„Teraz to vyzerá, že s nami budete rokovať nekompromisne ako s Rusmi,“ vtipkujeme.
„Vás budem šetriť,“ usmieva sa veterán kútikom úst.
Vraciame sa k dňom, ktoré formovali našu históriu, úsmevy nám postupne slabnú.
„Bolo to pre mňa niečo nepochopiteľné, bol to šok,“ spomína na augustové udalosti spred 50 rokov, „boli sme s manželkou v Trenčíne, dcéra mala vtedy jeden rok. Obaja sme mali dovolenku. Celý týždeň som sa z toho nevedel spamätať.“
Po invázii takmer okamžite vyrazil na veliteľstvo východného okruhu. Pýtal sa, či má nastúpiť k posádke v Leviciach. Operácia Dunaj už bola v plnom prúde. Povedali mu, že to nemá veľký zmysel.
Teraz bez bieleho koňa
Keď o pár dní (26. augusta) prišiel do kasární v Leviciach, pochopil prečo. Boli obkľúčené tankmi. Jeden z nich parkoval aj pri bráne. Jeho hlaveň slúžila ako improvizovaná závora. Ak ste chceli dnu, strelec vo vozidle ju musel zdvihnúť.
Nevedeli, čo robiť. Nešlo o Sovietov, ale Maďarov. Veľa rozkazov, ktoré prichádzali od najvyššieho velenia, bolo pritom namierených len na Rusov. O ostatných vojskách zo začiatku ani slovo.
„Nemohli sme cvičiť, neradno chodiť do kasární. Boli agresívni a stále nás obmedzovali. Nechcem ich však maľovať jednotvárne. Napríklad jeden major menom Horváth sa dlho neohrial. Od začiatku bol proti invázii a čoskoro ho odvolali,“ spomína.
Situácia bola v oblasti príliš napätá. Niektorí ľudia si ešte pamätali, ako prišiel do Levíc Horthy na bielom koni (maďarský líder počas II. svetovej vojny, pozn. autorov).
Popri strachu a hrôze si Naďovič s trpkým úsmevom spomenie aj na historický paradox. Maďarské tanky, ktoré vtrhli do Československa, kúpili od nás. Vyrobili ich v Martine.
Strach mali aj votrelci. Mnohí netušili, čo čakať. Pri prechode mostom pri Šahách prechádzali popri sebe až tri stroje. Jeden z nich to potme nezvládol a spadol do Ipľa. Zahynuli štyria vojaci.
Naďovič zalomí rukami. Armáda vraj bola bezmocná, nedalo sa veľa spraviť: „Robil sa skôr ľahký, pasívny odpor. Rešpektovali sme rozkaz od Svobodu aj Dzúra, aby sme nezasahovali. Veď sme neboli hlúpi. Poznáme príbeh rytiera dona Quijota de la Mancha. Nemali sme ilúziu, že by sme niečo dokázali.“
Keď prišli agresori, mal 29 rokov. Nedávno absolvoval Vojenskú akadémiu v Brne ako strojný inžinier na Fakulte tankovej a automobilovej techniky. Vstúpil do strany, lebo mu naznačili, že ďalej je to azda jediná možná cesta. V armáde sa etabloval pomerne dobre, bez ohľadu na to, že sa nikdy nebál, čo vyriekne nahlas. Dostalo ho to neraz do problémov.
Počas normalizácie ho ako „mladé ucho“ poslali študovať aj do Moskvy. Z Československa tam išla skupina ďalších poslucháčov. Boli medzi nimi rôzni ľudia. Prívrženci režimu, ľudia s neutrálnym alebo kritickým postojom, aj donášači. Jeden z nich na neho napísal rozsiahly spis až s 24 stranami.
V armáde ale panovala celkom dobrá súdržnosť. Keď dostal minister národnej obrany spis aj podnet na jeho odvolanie, zmietol ho zo stola. „Nepodpísal to a dal tak kontrarozviedke poriadnu facku,“ spomína po rokoch.
Aj kritika mala rôzne formy a rôznu mieru tolerancie. „Nemohli ste Rusovi do očí povedať, že je okupant. Veľa z nich by sa urazilo. Napríklad taký Eduard Volobjov (velil okupačným vojskám v poslednej fáze pred odchodom z krajiny, pozn. autorov). Jeho otca zabili fašisti vo Veľkej vlasteneckej vojne. Tak si on predstavoval okupantov: esesákov, ktorí vraždia a vypaľujú dediny,“ hovorí.
10, 5 alebo „do roka a do dňa“
Po revolúcii si všetci mysleli, že veci pôjdu hladko. Rusi k nám prišli za pár hodín, tak za pár dní sa hádam budú aj pratať. Žiadali to už aj mnohí demonštranti na námestiach. Realita bola ale úplne o niečom inom. Bola by to predsa veľká logistická operácia obrovského zoskupenia, ktoré sa tu zabetónovalo na viac ako dve desaťročia.
Sovietske velenie preto prichádzalo ešte s ustrelenejšími časmi: vraj sa poberú tak do desiatich, možno do piatich rokov. Václav Havel chcel uplatniť pravidlo „do roka a do dňa“. Napokon ale opäť zvíťazila matematika. Viacero expertov vrátane Naďoviča vypočítalo, že by sa to dalo urobiť za približne 1,5 roka. Tak aj bolo.
Rusom sa veľmi odchádzať nechcelo. Sovietsky zväz sa rozpadal a trápili ho vlastné problémy, výrazne mu kolabovala ekonomika. Ak by sa viac ako 100-tisíc vojakov s rodinnými príslušníkmi vrátili do krajiny, niekde musia bývať a fungovať. Taká infraštruktúra sa môže budovať roky.
Naďovič chodil aj na inšpekcie, aby videl, ako ich plán vyzerá v praxi. Rusi sa veľmi neponáhľali, často pri transportoch poškodzovali súpravy a komplikovali život svojmu okoliu. Napriek všetkým problémom napokon opustil Československo posledný vojak 27. júna 1991.
Majkl, Vašo a Sašo
Keď príde reč na Kocába, hneď sa na jeho tvári zračí úsmev.
Majkl sem, Majkl tam, inak mu ani nepovie.
„Pane generále, já jsem v černém oblečku, mám dlouhé vlasy, ale nejsem ani feťák, ani alkoholik,“ parafrázuje Naďovič svojho dlhoročného priateľa.
Spýtali sme sa ho, či mu neprekážalo, že odsun vojsk dostal na starosť človek, ktorý bol laik. Mal dohliadať na obrovskú logistickú operáciu. Bola to predsa výzva aj pre skúseného armádneho matadora ako Naďovič.
„Keď som sa s ním stretol, vedel som, že to pôjde ako po masle. Mal výbornú výchovu, skvelú hlavu a rešpekt. V politike bol predsa de facto muž číslo 2, hneď po Havlovi. Mal jednoducho ťah na bránu. Keď bolo treba, dvihol telefón a stovky ľudí po pár slovách menili svoje plány,“ spomína.
Zostali kamarátmi aj dlho po misii, ktorou ich poveril štát. Nedávno bol Naďovič na pohrebe Kocábovho otca.
„Česi veľmi nemusia Slovákov,“ rozrozpráva sa opatrne, „ale mám na mysli blbcov. Keď vidia, že nie ste mimo, že máte prehľad, vážia si vás. Kocáb to dokonca povedal v jednom rozhovore pre televíziu – nebyť Naďoviča a Ducháčka, nevedel by si predstaviť, čo očakávať od československej armády.“
Rockerovi vraj imponovalo najmä to, že sa mohli rozprávať o divadle, kultúre, hudbe aj politike. Odbúrali tak akékoľvek predsudky o armáde v tých časoch.
Jej podpora bola pritom veľmi dôležitá aj v čase Nežnej revolúcie. Disidenti navštívili niekoľkých najvyšších veliteľov, ktorí im bez okolkov sľúbili lojalitu počas vrcholiacich spoločenských zmien.
Pri Havlovi aj Dubčekovi uznáva niektoré nedostatky ich pôsobenia, ich obraz si však uchováva namaľovaný vlastnými spomienkami na oboch. Spomína len v dobrom. Kým žili, ani oni naňho nezabudli. Veď aj od nich dostal poverenie vypoklonkovať okupantov z vlasti, čo splnil do bodky.
Nehovorme im Rusáci!
Naďovič opakovane prejavuje svoj zmysel pre spravodlivosť. Patril síce medzi ľudí, ktorí si povedali svoj názor, a neraz sa za to ocitli v problémoch, ale vždy sa snaží pozerať na problém aj očami druhej strany. Tvrdí, že dokáže pochopiť, ako sa mohli cítiť tisíce vojakov, kým vtrhli do Československa.
V podobnej pozícii bol raz aj on. Na fotke z ulíc krátko po invázii ukazuje prstami na sovietskych vojakov, mnohých nazýva deťmi. Rozhorčí sa, keď si pomyslí na ľudí, čo to všetko vymysleli, z ticha a teplúčka svojej kancelárie posielali mladých, často ničnetušiacich regrútov do zbytočného konfliktu.
„Keď som mal 22 rokov, myslel som si, že budem bojovať v 3. svetovej vojne. V roku 1961 vrcholila berlínska kríza. Chruščov celú situáciu zbytočne hrotil. Uviedli nás do pohotovosti,“ spomína zamračene. Slúžil vtedy v Jihlave a bol veliteľom tankovej roty (10 tankov, 42 vojakov). Jeden deň im rozkázali nasadnúť a mali manévre pri hraniciach s Nemeckom.
Bola to celá divízia, 300 tankov v plnej výzbroji, kúsok od Znojma. Vtedy som napísal list na rozlúčku a myslel som si, že to bude peklo. Boli sme deti. Bohvie, ako by sa správali k nám, keby sme vtedy prekročili hranice,“ zamýšľa sa.
Vždy vraj rozlišoval presvedčených okupantov a vojakov, ktorí iba plnili nezmyselné rozkazy. Považuje to za osobný boj každého človeka so svojím svedomím. Spomína na prvého človeka, ktorého videl zomierať. Nemecké jagdkommando pred jeho očami popravilo na Myjave muža v lese neďaleko kopaníc, kde vtedy bývali.
Hnevá sa na svoju pamäť. Hovorí o jednom z desiatich božích prikázaní, no vstáva od stola, aby ho správne prečítal z biblie. „Nevypovieš krivé svedectvo voči svojmu blížnemu. Podľa tohto sa riadim. Nehovorím, že ja som nikdy v živote nepochybil. To azda každý. Najväčšie umenie je mať svedomie. Musím sa vedieť zamyslieť nad sebou a povedať si: Preboha, toto som urobil zle,“ filozofuje s nami niekoľko minút.
https://www.aktuality.sk/clanok/616893/poslal-okupantov-domov-najvacsie-umenie-je-mat-svedomie-tvrdi-byvaly-velitel/