Posledná rozlúčka so zosnulým generálmajorom v.v. Ing. Gašparom Hozmanom sa uskutočnila dňa 25.2. 2019 v Dome smútku Trenčín – Juh o 14.00 hod.
Smútočnej rozlúčky sa v trenčianskom dome smútku zúčastnil zástupca náčelníka GŠ OS SR generálmajor Ing. Josef Pokorný, zástupca veliteľa pozemných síl OS SR brigádny generál Ing. Karol Navrátil.
So zosnulým generálmajorom Gašparom Hozmanom sa prišli rozlúčiť predseda Klubu generálov SR generálmajor František Blanárik, podpredseda KG SR generálporučík Peter Vojtek a ďalší členovia Klubu generálov SR, generáli:
Pavel Honzek, Marián Horský, Ján Pančík, Jaroslav Ešmír, Ján Ďurove, Svetozár Naďovič, Dušan Humený, Milan Maxim, Jozef Blizman, Ján Čmilanský, Jaroslav Vývlek. Rozlúčiť sa so svojim dlhoročným spolupracovníkom prišli aj generáli Pavel Macko a Emil Vestenický, príslušníci bývalej 13. tankovej divízie z Topoľčian ako aj spolupracovníci z veliteľstva VVO a generálneho štábu v Trenčíne.
Smútočnú rozlúčku predniesol podpredseda Klubu generálov SR generálporučík v.v. Ing. Peter Vojtek.
Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie,
Dnes sa lúčime s generálmajorom Ing. Gašparom Hozmanom, vojakom, generálom, kamarátom a dobrým človekom, ktorý sa len pred pár dňami dožil 73 rokov. Hoci sme vedeli, že je vážne chorý, správa o jeho smrti nás v stredu 20. februára hlboko zasiahla. Dúfali sme totiž, že dokáže i naďalej statočne bojovať a my budeme mať tak stále radosť z jeho prítomnosti. Všetci vieme, že smrť je spravodlivá pre všetkých, je to nevyhnutnosť, konečná hranica, ktorá nás všetkých čaká. Vieme to, ale správa o odchode človeka, ktorý nám je blízky, človeka, ktorého sme dobre poznali a vážili si ho, nás vždy zasiahne veľmi hlboko.
Gašpar sa narodil 6. januára 1946 v Hurbanove. Tu, na juhu Slovenska, prežil svoje detstvo. Po skončení Jedenásťročnej strednej školy s maturitou v Hurbanove nastúpil ešte len ako 17-ročný v októbri 1963 do školskej jednotky v 6. motostreleckom pluku v Uherskom Hradišti, kde začal vykonávať aj vojenskú základnú službu. V septembri 1964 sa stal poslucháčom motostreleckého smeru Vyššieho vojenského učilišťa vo Vyškove na Morave, ktoré skončil v roku 1967 v hodnosti poručíka.
Po ukončení štúdia rok velil poriadkovej a strážnej čate prevádzkovej roty veliteľstva 2. motostreleckej divízie v Sušiciach a potom velil motostreleckej rote v 10. motostreleckom pluku v Janovicích nad Úhlavou.
V roku 1969 bol premiestnený do 8. motostreleckého pluku v Bratislave, vracia sa tak na Slovensko. V Bratislave po dvojročnom pôsobení vo funkcii veliteľa motostreleckej roty bol už v hodnosti nadporučík ustanovený do funkcie náčelníka štábu motostreleckého práporu.
V rokoch 1972 až 1974 absolvoval interné štúdium na Vojenskej akadémii A. Zápotockého v Brne, študijný odbor veliteľsko-štábny, vševojskový.
Po štúdiu odchádza do Martina na funkciu náčelníka štábu 15. tankového pluku a povýšený je do hodnosti kapitán.
Od roku 1976 vykonával funkciu staršieho dôstojníka oddelenia operačnej a bojovej prípravy veliteľstva 13. tankovej divízie v Topoľčanoch a po roku je náčelníkom tohto oddelenia.
Povýšený bol do hodnosti major a od roku 1980 sa vzdelával opäť na VAAZ v Brne, najskôr vo Vyššom akademickom kurze a potom v postgraduálnom štúdiu, špecializácia vševojsková, operačná.
Po povýšení na podplukovníka bol na začiatku novembra 1983 ustanovený do funkcie náčelníka štábu 13. tankovej divízie v Topoľčanoch. Od októbra 1984 vykonával funkciu náčelníka operačného oddelenia – zástupcu náčelníka štábu veliteľstva Východného vojenského okruhu (VVO) v Trenčíne a od roku 1987 prevzal funkciu náčelníka organizačného a mobilizačného oddelenia – zástupca náčelníka štábu veliteľstva VVO. K 1.októbru 1988 bol povýšený do hodnosti plukovníka a stal sa členom Vojenskej rady VVO.
Dňom 1.1. 1992 bol poverený dočasným výkonom funkcie zástupcu náčelníka štábu novovytvoreného Vojenského veliteľstva Východ a následne bol do tejto funkcie aj ustanovený. To sa už pripravovalo rozdelenie republiky.
Po vzniku SR pokračoval v služobnom pomere vojaka z povolania v Armáde Slovenskej republiky a to vo funkcii zástupcu náčelníka Hlavného štábu Veliteľstva Armády SR. V roku 1994 bol vymenovaný za zástupcu náčelníka Štábu pre operačné plánovanie Generálneho štábu ASR.
Dňom 20. augusta 1998 bol prezidentom SR vymenovaný do hodnosti generálmajora.
Od roku 1999 vykonával funkciu náčelníka štábu operačného plánovania GŠ ASR a od januára roku 2000 funkciu náčelníka štábu operačnej a bojovej prípravy Veliteľstva pozemných vojsk ASR.
Dňom 1.10. 2000 bol poverený výkonom funkcie náčelníka štábu Veliteľstva pozemných síl ASR. K 1.júlu 2002 sa Armáda SR reorganizuje na Ozbrojené sily SR. Následne bol generál Hozman odvolaný z funkcie a dňom 31.12. 2002 bol pre reorganizačné zmeny a po splnení podmienok nároku na starobný dôchodok, prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.
Strávil v uniforme 38 rokov a vystriedal postupne 15 funkcií a 11 posádok. Bol to dlhý a náročný vojenský život. To hovorí o jeho pracovitosti a oddanosti. Ale to, aký bol človek, to vie jeho manželka a rodina, ktorí pri ňom vždy stáli a to vieme my, jeho priatelia. Vždy ochotne podal pomocnú ruku, poradil, so svojimi bývalými kolegami zostával v stálom kontakte. Stal sa členom Klubu generálov Slovenskej republiky od jeho vzniku v roku 2006. Rád medzi nás chodil a my sme ho radi videli. Veľký kus práce odviedol napriek chorobe pri rekonštrukcii vojenského cintorína v Trenčíne-Kubrej. A napriek tomu, že vyrastal v maďarskom prostredí, my sme ho poznali ako skvelého znalca slovenčiny, jeho rukopis zostane v našich archívoch a kronikách.
Vojak, generál, priateľ. Gašpar, budeš nám chýbať.
Generálmajor Gašpar Hozman, lúčim sa s Tebou za všetkých vojakov, generálov, kolegov a priateľov.
Pán generál, česť Tvojej pamiatke!
Rozkazom náčelníka Generálneho štábu OS SR mu bol udelený
Pamätný kríž náčelníka GŠ OS SR I. stupňa in memoriam
Rozhodnutím Rady Klubu generálov SR mu bol udelený
Záslužný kríž generála Rudolfa Viesta I. stupňa in memoriam.
Posledná rozlúčka s generálmajorom v.v. Ing. Gašparom Hozmanom
