Dňa 30. augusta 2023 prišla malá delegácia zo Slovenska, sprevádzaná televíznym štábom, na pre nás tak významné pietne miesto, do pamätníka vo Flossenbürgu. Pamätník bývalého koncentračného tábora navštívil potomok gen. Viesta, bývalý minister obrany a minister vnútra Slovenskej republiky pán Ivan Šimko. Sprevádzal ho člen Klubu generálov SR genmjr.v.v. Ing. Svetozár Naďovič, ktorý ho oboznámil so všetkými aktivitami, ktoré náš Klub na tomto mieste už realizoval. Dojatý pán Šimko položil veniec k pamätnej tabuli, ktorú umiestnil náš Klub na mieste popravy generálov. Zároveň povedal:
„Milí priatelia,
nachádzame sa na mieste, kde sa končí stopa povstaleckých generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana. A nielen ich. Na tomto mieste nacisti zavraždili asi 30 000 ľudí. Bola to zhruba tretina všetkých, ktorí sa v tomto tábore ocitli. Šlo o predstaviteľov odboja z Nemecka, Francúzska, Poľska, vojnových zajatcov zo sovietskeho frontu a dokonca i o nemeckého evanjelického teológa a kňaza Dietricha Bönhofera. Na všetkých, ktorých tu nacisti popravili, alebo čo tu v neľudských podmienkach zahynuli, si spomeňme s pietou a úctou.
V dňoch, keď si pripomíname výročie nášho, slovenského ozbrojeného vystúpenia proti fašistickej tyranii, sme však sem prišli osobitne kvôli tým našim. Obaja generáli, ale i mnohí ďalší mužovia a ženy, ktorí obetovali svoje životy v Slovenskom národnom povstaní, si zaslúžia oveľa hlbšie zamyslenie, ako len pietnu spomienku. Zamyslenie, ktoré sa dotýka neuralgických sfér i nášho dnešného národného života.
Lebo smrť povstalcov od leta 1944 až do mája 1945 priniesla čosi, čo môžeme asi smelo nazvať vykúpením z hanby. Z hanby, do ktorej nás zaviedla slovenská politika rokov 1938 až 1945. Je dobre si pripomenúť, že tí, čo boli jej nositeľmi, neboli nejakým stelesnením zla. Mnohí z nich boli vcelku slušnými občanmi, niektorí dokonca i veľmi nábožnými. Ale pokušeniu získať priazeň davu, ustupovať zdanlivo veľmi úspešnej demagógii muža, ktorý v tridsiatych rokoch minulého storočia vyzeral byť najsilnejším politikom Európy, muža, ktorý hovoril o historických krivdách, a aj o mieri, či o pokrytectve a i skutočných slabých miestach liberálnych demokracií, a pritom systematicky budoval svoju vojenskú silu, čo napokon vyzerala, že jej nebude môcť nikto odolať, tomuto pokušeniu vtedajšia slovenská politika nedokázala odolať. Slovenskí politici onoho času neboli tvorcami týchto veľkých dejov. Ale ani sa nepokúsili vzdorovať. Naopak. S nacistami za chrbtom sa porátali so svojou opozíciou, uchvátili všetku moc v štáte, rozbili jediný úspešný štát slovanských národov, obetovali desaťtisíce vlastných občanov, jednak preto, lebo to chceli nacisti, ale nepochybne aj preto, aby sa zmocnili ich majetkov a poslali ich na istú smrť. A napokon vstúpili do svetového konfliktu na strane toho, kto ho vyvolal. Neviem si predstaviť argument, ktorý by mohol poskytnúť nejakú poľahčujúcu okolnosť pre takúto hanebnú politiku.
Hovorím to tu aj preto, lebo zbabelá politika, ktorá nadbieha davu a mocným trendom je vždy nebezpečná. Začne sa často nevinne, sú za ňou obvykle aj ušľachtilo znejúce zámery. Ale práve takáto politika niekedy zavedie štát na trajektóriu, z ktorej už nemusí jestvovať pokojná cesta späť. A je to trajektória utrpenia a hrôz, za ktorými bohužiaľ nemusíme chodiť len do histórie. Svet je plný dôsledkov takejto hanebnej politiky aj dnes.
O to cennejšie je hrdinstvo tých, ktorí prinášajú vykúpenie z hanby.
Na tomto, i pre nás preto posvätnom mieste, by som však chcel poznamenať ešte jednu dôležitú vec. Často sa doma stretávame s akýmsi sebadeštrukčným hodnotením všetkého toho, čo je naše. Bard nežnej revolúcie to pred niekoľkými mesiacmi vyjadril konštatovaním, že zlomil palicu nad Slovenskom. Tak toto, milí priatelia nerobme! I veľké, historické a sebavedomé národy majú všeličo za ušami. Veď aký kultúrny národ boli po stáročia (a sú i dnes) Nemci. Ale mali svojich Mefistofelov. A mohli by sme takto pokračovať rad za radom. O kolonizátoroch. O pokrytectve pri hlásaní ušľachtilých ideí. Nielen tých Kristových, ale napríklad i nádherných a oslobodzujúcich hesiel francúzskej revolúcie, ktorú jakobíni, jej nositelia, utopili v krvi. Každý národ má vo svojej histórii aj veci, za ktoré sa môže hanbiť. Ale má aj hrdinov, ktorí prinášali vykúpenie.
Štyria z tých našich hrdinov, generál Rudolf Viest, generál Ján Golian. Generál Štefan Jurech a generál Augustín Malár na konci všetkých ich statočných zápasov, došli až na toto miesto. Ich stopa tu končí. Je to smutné, ale to, čo vykonali je zároveň aj ozdravujúce. Preto sme tu. Aby sme mohli veriť, že i my, Slováci, máme svojich hrdinov. A máme vďaka nim na viac. Nie, netreba, nikdy netreba lámať palicu. Je treba proste vzdorovať zlu. Niekedy i za cenu osobnej statočnosti.“
My dúfame, že sa nám podarí nainštalovať pamätnú tabuľu na lúke na mieste rozptylu popola obetí zavraždených v tomto tábore, aby doplnila tabule, ktoré sem osadili ostatné národy. Pretože informácia o tom, že tam umierali i Slováci, tam stále chýba.