NAVŽDY STÍCHLO SRDCE SKROMNÉHO HRDINU

Nedeľa 25. marca 2012 bola krásnym dňom. Väčšina z nás pracovala v záhradách a plnými dúškami čerpali čerstvý vzduch a energiu z príjemného slniečka.

No nie pre každého bola nedeľa  krásna. Smutnou bola aj pre rodinu Imricha Gibalu v Banskej Bystrici. Ráno o 09.00 hodine dotĺklo srdiečko statočného človeka brig. gen. vo výslužbe  Mgr. Imricha GIBALU.

Navždy nás opustil človek, ktorý časť svojho života najmä dospievajúceho veku prežil v našej dedinke – Čierny Potok.

Narodil sa 31. októbra 1920 v Hriňovej ako jedno z 9 detí rodičov Márii a Juraja Gibalovcov.

Keď mal mladý Imriško takmer 3 roky rodičia sa presťahovali  v roku 1923 najskôr do obce Čamovce pri Fiľakove a neskôr v roku 1925 do osady Durenda – dnes súčasť Čierneho Potoka.  V tomto období sa na bírešský majetok prisťahovalo celkom 12 rodín a na neďaleký Hodoš ďalších 11 rodín. Takmer všetky rodiny pochádzali z Podpoľania.

Školu začal navštevovať v Hodejove v roku 1927. Neskôr po otvorení školy v Čiernom Potoku. Po ukončení základnej školy v roku 1932-1938 navštevoval reálne gymnázium v Rimavskej Sobote.

Po Viedenskej arbitráži /dohoda fašistického Nemecka, Talianska a Horthyho Maďarska 2. novembra 1938/ bolo Slovenskému štátu uložené „ultimátum v dobe od 5. do 10. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku vytýčené územie. Maďarskí fašisti, zrušili všetky nemaďarské školy a zaviedli jediný úradný jazyk maďarčinu. Mladý Imrich, ktorý bol už dostatočne zorientovaný v dianí a politických súvislostiach, jednak z obavy pred perzekúciou Nallassiovcami, jednak z možnosti povolania do horthyho armády so súhlasom rodičov po takmer roku od zatvorenia škôl odišiel ilegálne na Slovensko ku starým rodičom do Hriňovej. Z ich podporou dokončil štúdium na Gymnáziu v Tisovci, ktoré navštevoval od roku 1939 a ukončil v roku 1941.

 Po skončení gymnázia ako čerstvý maturant bol  povolaný do vojenskej služby v Slovenskej armáde v Levoči a následne ako príslušník zaisťovacej divízie Slovenskej armády odoslaný po boku fašistického Nemecka na Východný front v oblasti Bieloruska. Nebol jediným vojakom Slovenskej armády, ktorý z duše nemal záujem bojovať proti bratskému slovanskému národu a tak využil možnosť a prihlásil sa spolu s ďalšími vojakmi na štúdium Vojenskej akadémie v Bratislave. V tom čase Slovenská armáda pociťovala akútny nedostatok dôstojníkov – po rozpade ČSR.

Po úspešnom vyradení po absolvovaní vojenskej akadémie koncom mája 1944 bol opäť odvelený s rotou záložníkov do oblasti Baligrodu na rieke San na výkon opevňovacích prác na východný front. Po dvoch mesiacoch boli premiestnení do Šarbova vo východných  Karpatoch. Po vyhlásení SNP a odzbrojení dvoch východoslovenských divízii fašistami, ako veliteľ roty odmietol ďalej bojovať po boku fašistov a po strasti plnom 13 nocí trvajúcom presune pešo sa dostal so svojimi vojakmi nad Zvolen na Povstalecké územie.

 Dňa 26. 9. 1944 už bol  ako veliteľ roty odvelený do obranných bojov povstaleckej armády v priestore  Dolné Hámre – Sandrik – Hodruša a po ústupe k Hronskej Dúbrave.

Počas silného útoku fašistov niekoľko jeho vojakov padlo v boji. Preto sám zaľahol k obsluhe guľometu a vtedy bol dňa 10. 10. 1944 ťažko ranený. Letecky bol z Troch Dubov /dnes Sliač/ transportovaný do Poľnej nemocnice 1. ukrajinského frontu pod velením maršála Koneva do Ľvova s vážnymi zraneniami /poranením hrudníka s prelomením ľavej kľúčnej kosti, dolnej čeľuste a stratou ľavého oka.

Po vyliečení  vo februári 1945 bol zaradený už k I. Československému armádnemu zboru v ZSSR, ktorého jednotky bojovali už v okolí Popradu. Tu bol zaradený do výcvikového strediska pre nováčikov v Levoči.

 Po skončení 2. svetovej vojny bol vyslaný z Košíc do vojenského telovýchovného kurzu v Prahe. Po jeho absolvovaní bol ustanovený ministrom národnej obrany do funkcie náčelníka telesnej prípravy divízie v Košiciach. Od tejto doby zastával funkcie v Československej armáde v oblasti telovýchovy na rôznych postoch.

V roku 1955 začal diaľkové štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium ukončil v roku 1960 na rovnakom inštitúte na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave.

V rokoch 1961 až 1967 vykonával funkciu náčelníka katedry telesnej výchovy na vyššom vojenskom učilišti kpt. Otakara Jaroša  a od roku 1973 do roku 1976 náčelníka katedry telesnej výchovy na Vysokej vojenskej škole pozemného vojska gen. L. Svobodu vo Vyškove. Medzi týmito dvomi pôsobeniami robil v rokoch 1968 – 1972 veliteľa Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica.

 Od 1. 8. 1976 ukončil aktívnu vojenskú činnosť a po 35 rokoch v armáde bol zaradený do výslužby.

Zosnulý pán generál Imrich Gibala bol všestranne talentovaný vzdelaný muž. Ovládal  svetové jazyky /francúzštinu, angličtinu, ruštinu/. V Mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, hrával za Hodejovo aktívne futbal. Rekreačne sa venoval atletike a lyžovaniu. Jeho najväčšou záľubou bola poézia a próza. Vydal celkom sedem zbierok básní a poviedok pod pseudonymom „ I.G. ČIERNOPOTOCKÝ“. V zbierke z roku 2006 „PLOD VEĽKEJ LÁSKY, VEĽKEJ NENÁVISTI“ venovanej výročiu SNP, venoval niekoľko básní svojej mladosti v Čiernom Potoku, tragédii tejto obce a obyvateľov počas okupácie Maďarskom, obetiam maďarských fašistov z obce a okolitých osád,  úcte a odkazu bojovníkov proti fašizmu nasledujúcim generáciám, radosti zo slobody,..

Za svoju protifašistickú odbojovú činnosť je nositeľom celého radu československý, slovenských a zahraničných vyznamenaní.

Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, obyvatelia obce Čierneho Potoka aj touto cestou vyjadrujú hlbokú sústrasť z úmrtia  brigádneho generála Mgr. Imricha Gibalu, človeka s otvoreným, statočným srdcom, čistým charakterom, vlastenca, ktorého život, postoje v ňom sú naším vzorom.

Úmrtie generála Imricha Gibalu

« späť