Časopis OBRANA položil otázky ohľadom modernizácie a vyzbrojovania bývalým náčelníkom Generálneho štábu OS SR http://www.mosr.sk/data/disk/casopis/Obrana_03_2012.pdf
Pálčivej otázke vyzbrojovania a modernizácie Ozbrojených síl SR venoval v minulých mesiacoch pozornosť prezident a hlavný veliteľ Ozbrojených síl SR Ivan Gašparovič, predsedníčka vlády poverená riadením ministerstva obrany Iveta Radičová a ďalší politici. OBRANA sa vo svojej ankete na tento dlhodobý problém spýtala bývalých náčelníkov generálneho štábu.
Na naše otázky odpovedali generálporučík Július Humaj (veliteľ Armády SR od 18. 3. 1993), generálplukovník Jozef Tuchyňa (náčelník Generálneho štábu Armády SR od 1. 9. 1994), generálmajor Marián Mikluš (náčelník GŠ Armády SR od 19. 8. 1998), generál Milan Cerovský (náčelník G Š OS SR od 4. 12. 1998) a generál Ľubomír Bulík (náčelník GŠ OS SR od 21. 12. 2004 do 15. 12. 2011). Generálom sme položili nasledujúce anketové otázky:
1. Čo sa vám v období keď ste boli náčelníkom generálneho štábu (veliteľom
Armády SR), podarilo modernizovať v rámci výzbroje a výstroja OS SR?
2. Čo ste okrem toho najviac modernizovať chceli, ale nemali ste k dispozícii dostatok finančných prostriedkov, respektíve nemali ste podporu politické ho vedenia ministerstva obrany?
3. Ktoré kroky v oblasti vyzbrojovania (modernizácie výstroje) považujete v rokoch 1993 až 2011 za najlepšie, respektíve za neperspektívne?
4. S ktorými zbraňovými systémami by sa mali ozbrojené sily rozlúčiť?
5. Čo by ste odporúčali modernizovať najmä v súčasnosti?
6. Aj vzhľadom na modernizáciu – myslíte si, že je na post ministra obrany vhodnejší civil alebo (bývalý) vojak?
Generál Ľubomír Bulík
1. Za svoj najväčší úspech považujem predovšetkým zavedenie výstroja s digitálnou potlačou a zavedenie nosného modulárneho systému pre vojakov vrátane všetkých potrebných doplnkov, ako sú nové kanady, spodná bielizeň, termobielizeň, okuliare, nákolenníky či prilby. Zo samotnej techniky a materiálu je toho, bohužiaľ, oveľa menej, ako by som si želal. V rámci cieľov síl sa nám však podarilo výrazne sa posunúť v modernizácii chemického práporu, ďalej jednotky so špeciálnym predurčením – teda leteckých navádzačov a slušne sme sa posunuli aj vo vybavení 5. pluku špeciálneho určenia. Realizovali sme modernizáciu vrtuľníkov Mi-17, predĺžili životnosť MiG-ov 29, nakúpili dve lietadlá L-410, rozbehli sa aj obstarávania v kolesovej technike: ATKIS, TATRAPAN, osobné terénne vozidlo a v poslednom období sme zlepšili aj techniku a vybavenie na pomoc obyvateľstvu.
2. Moja absolútna priorita a môj stále nedokončený sen je vojenské dopravné letectvo. Mali by sme mať k dispozícii lietadlá so schopnosťou nasadiť našich vojakov prakticky kamkoľvek do prostredia medzinárodných operácií. A tiež ich v tomto prostredí zabezpečovať. Toto letectvo by bolo, samozrejme, využiteľné aj pri plnení úloh na území Slovenska.
3. Určite to je modernizácia vrtuľníkov Mi-17, to považujem za progres a aj za efektívne využitie finančných prostriedkov. Rovnako ako som už povedal, je to otázka úplného prezbrojenia v oblasti odevov a osobného výstroja jednotlivcov.
4. a 5. Sú to predovšetkým prostriedky pozemných síl, ktoré sú už dávno za svojím zenitom. Tanky, bojové vozidlá, nákladné automobily – túto techniku však musíme niečím nahradiť, aj keď niečo by sa ešte dalo zmodernizovať. Rovnako intenzívne by sme sa mali zamýšľať nad otázkou vyradenia starých radarov a ich náhrady. Tá istá otázka sa týka prezbrojenia delostrelectva. Mechanizované prápory musia prejsť na kolesovú techniku… Je toho veľa! Hlavne konečne dotiahnuť modernizáciu a prezbrojenie celých systémov, nie len ich jednotlivé časti.
6. Civil alebo bývalý vojak? Takto by som to nekategorizoval. Ako bývalý náčelník generálneho štábu, ktorý za sedem rokov spolupracoval so siedmimi ministrami obrany, si dovolím povedať, že by to mala byť „vyspelá“ osoba, ktorá má skúsenosti z riadenia ľudí, a ktorá má poznatky a vzťah k problematike bezpečnosti a obrany. S využitím osobnostného potenciálu, ktorým ministerstvo obrany a generálny štáb disponuje, môže rezort obrany riadiť naozaj kvalitne.
Generál Milan Cerovský
1. V rokoch 1998 – 2004 nebolo hlavnou prioritou modernizovať, ale pripraviť a úspešne absolvovať prístupový proces do NATO, čo bolo zásadnou podmienkou pre naše členstvo v tejto organizácii. Aj napriek tomu sa podarilo vybudovať a modernizovať operačné centrum generálneho štábu, centrum riadenia vzdušných operácií, do výzbroje bol zavedený nový odmínovací systém Božena, dokončili sme proces zavedenia nových samohybných kanónových húfnic Zuzana. Začal sa proces modernizácie lietadiel MiG-29. V rámci malých modernizačných programov sme skvalitnili výzbroj a výstroj jednotlivca pre jednotky nasadené v zahraničí. Je na veľkú škodu pre Slovenskú republiku, že reforma „Ozbrojené sily – Model 2010“ sa v oblasti modernizácie výzbroje a techniky nerealizovala.
2. Neúspechom sa skončili pokusy zaviesť do výzbroje systém velenia TOKOS, ako aj obrnené vozidlo Aligator, čo bol dôsledok nepochopiteľných vzťahov zbrojárskeho priemyslu a ministerstva obrany. Podľa schválenej koncepcie transformácie ozbrojených síl „Model 2010“ mala systematická modernizácia pokračovať napr. vrtuľníkmi Mi-24, resp. mali byť nakúpené nové vrtuľníky. Už vtedy sme žiadali nákup nových dopravných lietadiel, rovnako modernizáciu systémov PVO. Pozemné sily nenakúpili nové kolesové bojové obrnené transportéry, ktoré mali nahradiť zastarané BVP-1. Nerealizoval sa ani projekt „Vojak 21. storočia“, ak nerátam malé a nesystematické nákupy ručných zbraní či výbavu jednotlivca pre zahraničné vojenské misie. V oblasti logistiky bolo plánované nahradiť postupne nielen zastaranú dopravnú techniku (PV3S,T-138,UAZ a ďalšie), ale aj vybavenie logistických základní novou špeciálnou technikou a zariadeniami, čo sa, bohužiaľ, tiež neuskutočnilo vinou radikálneho zníženia finančného rozpočtu pre rezort obrany.
3. Najlepšie modernizačné projekty neboli, žiaľ, ani len schválené. Napríklad výmena bojových nadzvukových lietadiel MiG-29 za adekvátnu modernú nadzvukovú alternatívu. Takže modernizácia MiG-ov bola len núdzovým a neperspektívnym riešením. Aspoň slabou náplasťou na absenciu systémovej modernizácie sa javí zavedenie systému velenia MOKYS, húfnic Zuzana, odmínovacích kompletov Božena, raketometov Modular a nákladných automobilov Aktis.
4. Rozlúčiť by sa bolo treba s väčšinou výzbroje a techniky, ktorá je na 90 percent po životnosti, resp. sa k nej blíži. Bolo by treba hľadať odpoveď na otázku, ako zabezpečiť obranyschopnosť Slovenska v kontexte bezpečnostných rizík a ohrození, ktoré sa stali aktuálne a urgentné, najmä od roku 2010.
5. Priorít je, žiaľ, mnoho a sú uvedené v už spomínanom dokumente Ozbrojené sily – Model 2010. Za alarmujúce považujem vyradenie bojových vrtuľníkov Mi-24 ako najefektívnejšej formy vzdušnej podpory pozemných síl. Je nevyhnutné ich čím skôr nahradiť.
6. Dnes si už nemyslím, že táto otázka je zásadná. Nie je totiž ani dôležitá. Rozhodujúce je, či minister dokáže riešiť a presadiť potreby ozbrojených síl ako rozhodujúcej súčasti obranného systému Slovenskej republiky.
Generálmajor Marián Mikluš
1. Počas môjho krátkeho pôsobenia vo funkcii NGŠ, ale najmä vo svojej predchádzajúcej pozícii na ministerstve obrany som sa podieľal na postupnom pokračovaní a realizovaní modernizácie a dodávok modernizácie automatizovaného systému velenia, riadenia, spojenia, prieskumu, utajených prenosov dát, na modernizácii a vybavení lietadiel, ako aj na dodávke stíhacích lietadiel MiG-29 a ich prvej modernizácii. Tiež môžem spomenúť dodávku protilietadlových rakiet, zavedenie 155 mm samohybnej kanónovej húfnice alebo mínometov s muníciou 81 mm (pre prápory) a 98 mm (pre brigády).
2. Bol som profesionálne presvedčený o potrebe posilnenia protivzdušnej obrany štátu dodávkou druhého obranného modernizovaného mobilného viackanálového systému protivzdušnej obrany S-300 PMU1 prostredníctvom deblokácie ruského dlhu. Politickým rozhodnutím vlády SR v roku 1999 bola táto úloha zrušená. Smutnou iróniou je, že pri summite Putin – Bush v Bratislave v roku 2005 bol náš už predtým zavedený starší systém S-300PMU využitý a „ospevovaný“ ako vynikajúci prostriedok PVO.
3. Uvedené časové obdobie je potrebné rozdeliť na tri základné etapy. 1. etapa: od roku 1993 po rok 1998, to znamená kreovanie Armády SR po rozdelení ČSFR s akcentom na národnú (individuálnu) obranu. 2. etapa: od roku 1999 do roku 2003, postupný prechod od individuálnej obrany a začatie prípravy na koaličnú (kolektívnu) obranu pred vstupom do NATO a EÚ. 3 etapa: od roku 2004 do roku 2011, vstup a reálne pôsobenie v štruktúrach NATO a EÚ.
V 1. etape považujem za najdôležitejšie kroky v oblasti vyzbrojovania – udržanie a čiastočné zvýšenie bojovej hodnoty zbraní a techniky, ktorú sme zdedili pri rozdelení federálnej armády, čo sa podarilo. V 2. etape sa začalo s postupným vyraďovaním morálne a fyzicky zastaraných zbraní a techniky a hľadanie ich náhrady novými modernizačnými programami alebo inovovanými s využitím domáceho priemyslu na postupné dosahovanie štandardov v rámci NATO. Tu sa však neboli výraznejšie výsledky. V 3. etape sa okrem niekoľkých parciálnych krokov nedosiahla požadovaná úroveň, čo malo vplyv na postupný pokles vojenských spôsobilostí v rámci členských krajín NATO. Osobitný prípad je, okrem všetkých ostatných, nedodanie stredného taktického dopravného lietadla (C-27 Spartan).
4. Bol by som opatrný, možno až konzervatívny, v názore na predčasné a široké vyraďovanie zbraní a techniky zo štruktúr OS SR. Určitú časť výzbroje je možné dlhodobo alebo krátkodobo uložiť či zakonzervovať (čo vyžaduje minimálne náklady ) a v prípade budúcej potreby okamžite „zbojaschopniť“, na čo je vhodné využiť aj obranný priemysel SR. Vyradenie by som odporúčal len pri výzbroji, ktorá skončila morálny a fyzický život a nie je použiteľná.
5. Túto otázku je potrebné položiť v kontexte rozpracovaného Strategického hodnotenia obrany SR najvyšším politickým predstaviteľom štátu. Aj uvedené hodnotenie však určite bude podliehať korekcii. Podľa môjho názoru pôjde najmä o komunikačné a informačné prostriedky, ľahkú obrnenú techniku s adekvátnou výzbrojou a výbavou aj pre činnosti bojovej podpory a bojového zabezpečenia, individuálny bojový systém vojaka 21. storočia, a prostriedky pre logistické zabezpečenie jednotiek a jednotlivcov. Tieto prostriedky sú potrebné pre nasadenie v zahraničí aj v domácich podmienkach. Pre národné použitie je najdôležitejšia modernizácia prostriedkov letectva vrátane leteckej záchrannej služby a PVO. Tiež prostriedkov potrebných pri zásahoch na pomoc obyvateľstvu a verejnej správe pri živelných pohromách a katastrofách.
6. Žiaľ, je štatistickým faktom, že dosiaľ (k 31. 3. 2012 ) sme mali 12 ministrov obrany SR. No našťastie sme mali len jedného veliteľa Armády SR a štyroch náčelníkov generálneho štábu. Takže matematicky, priemerný politický život vo funkcii ministra bol asi 19 mesia cov. Je na mieste otázka, akú politicko-vojenskú stabilitu doma a pre zahraničie priniesol takýto personálny babylon? Preto podľa mojich skúseností z práce na MO a GŠ by bol najvhodnejší kandidát na post ministra občan, ktorý má okrem politologického alebo obranno-bezpečnostného vzdelania najmä dostatočnú prax (15 – 20 rokov) z oblasti obrany, bezpečnosti a vojenstva, praktické skúsenosti z civilno-vojenského krízového manažmentu alebo z pôsobenia v politicko-vojenských orgánoch NATO a EÚ, prípadne z obranného priemyslu. A mal by byť v tejto oblasti osobnosť.
Generálplukovník Jozef Tuchyňa
1. Zrealizovali sme „Viedenské dohovory o znížení počtu osôb a zbraní v Armáde SR v stanovenom termíne k 30. 10. 1995. V rámci modernizácie výzbroje sa podarilo zaviesť do výzbroje húfnicu Zuzana. Na prípravu pilotov MiG-29 bol do letectva ASR zavedený naj modernejší trenažér na svete. V rámci deblokácie prišli ďalšie lietadlá MiG-29 a celé letectvo bolo vybavené systémami IFF a ICAO. Začali sme zavádzať nové mínomety a aj odmínovací systém Božena. Jednotka pôsobiaca v misiách bola vybavená nepriestrelnými vestami.
2. Už vtedy sme chceli modernizovať automobilový park, ktorý nevyhovoval našim ani európskym normám prevádzky na cestách – a tento stav trvá najmä vzhľadom na využívanie vozidiel Praga V3S doteraz. Okrem iného sa nerealizoval projekt vysoko presného streliva s koncovým navedením.
3. Som zástancom vysokej mobility ozbrojených síl. Túto požiadavku môžu splniť len sily vyzbrojené mobilnými systémami a nie ťažkými zbraňovými systémami. Malé armády (teda i naša) nemôžu byť vyzbrojované tankami a inou ťažkou (útočnou) technikou. Už vtedy ma môj spolupracovník označil za hrobára tankového vojska. Vyváženosť pre plnenie úloh ozbrojenými silami pri neustálom znižovaní počtov sa musí riešiť zavedením a použitím aktívnych záloh, s ktorými naše ozbrojené sily dnes vôbec nepočítajú.
4. Ozbrojené sily sa môžu rozlúčiť len vtedy so zastaranými zbraňovými systémami, ak budú zavedené nové. Tridsať tankov žiadny konflikt nevyrieši, dokonca ich použitie na vlastnom území s hustou infraštruktúrou obývaných oblastí je veľmi zložité. To znamená, že ani boj s teroristami na vlastnom území nie je možný. Podobne je na tom použitie ťažkej delostreleckej techniky.
5. Modernizovať treba systémy velenia a riadenia (nie systém MOKYS, ktorý je pre nepriechodnosť v teréne nepoužiteľný.) Je potrebné zaviesť kolesové bojové transportéry s patričnou výzbrojou, modernizovať systém protivzdušnej obrany, modernizovať letectvo, ako aj pozemnú dopravnú techniku. Treba vypracovať a schváliť „Koncepciu modernizácie a vyzbrojovania ozbrojených síl“ na 10 – 15 rokov, a nie po každých voľbách vytvárať nové modely.
6. Post ministra obrany je v našom politickom systéme politická funkcia. Po doterajších skúsenostiach je však potrebné zvážiť, či tento post nie je výhodnejšie obsadzovať profesijne pripravenými osobami. Tak, aby narobili menej chýb vnútri rezortu i smerom k zahraničiu, najmä k NATO.
Generálporučík Július Humaj
1. V období po rozdelení ČSFR a po vzniku samostatnej SR bolo prvoradou úlohou v rezorte obrany vytvoriť novú samostatnú Armádu SR. V rokoch 1993 – 1994 sa preto hlavné úsilie velenia sústredilo na koncipovanie základného operačného systému fungovania ASR. Náročnosť úloh vytvárania novej armády a skromnosť rozpočtu rezortu obrany v tomto období vôbec nedovoľovala riešiť úlohy modernizácie.
2. Modernizácia ASR v podstate od jej vzniku až do roku 2000 bola riešená len dodávkou náhradných dielcov munície, protitankových prostriedkov, bojových lietadiel, ich modernizácie a ďalších komodít z prostriedkov deblokácie ruského dlhu.
3. V oblasti vyzbrojovania OS SR v rokoch 1993 až 2011 boli najlepšie zvládnuté úlohy modernizácie výzbroje a výstroja vojaka a sčasti i techniky v príprave na výkon misií v zahraničí. Vyzdvihnúť treba zavedenie mnohých moderných prostriedkov v ženijnom zabezpečení. Najmä v odmínovaní nás priviedli na špičku vyspelých armád. V dobrom treba hodnotiť i nové riešenia potrieb logistického zabezpečenia moderným výstrojom a technikou. Za nezvládnuté na prelome tisícročí považujem zbytočné spolitizovanie a odmietnutie druhého systému protivzdušnej ochrany PVO S-300 z prostriedkov deblokácie ruského dlhu. Tento moderný a výkonný systém bol už v záverečnej fáze zavedenia do výzbroje ASR a mohol mnohé v systéme PVO vyriešiť.
4. Techniky a morálne zastarané sú zbrane jednotlivca, ale najmä automobilová technika. Otázkou zostáva vyraďovanie tankovej techniky a jej následný predaj. Dlhodobé uloženie tankov nevyžaduje veľké finančné prostriedky. Nie som presvedčený, že by tanková technika bola taká prebytočná.
5. Ako prvé by som odporúčal modernizovať automobilovú a dopravnú techniku OS SR. Ďalej systémy velenia a riadenia. No predovšetkým politicky a zákonne zabezpečiť vyčlenenie 1,8 % HDP finančných prostriedkov pre každoročný rozpočet OS SR, aby bolo možné riešiť krátkodobé i dlhodobé úlohy modernizácie výzbroje a výstroja OS SR.
6. Myslím si, že podstatnejšie je, či osoba ministra obrany má schopnosť politicky presadiť dostatočný objem finančných prostriedkov pre chod rezortu – či už je to bývalý vojak alebo civil. Minulé roky ma však nepresvedčili o tom, že súčasné politické strany venujú dosť pozornosti v príprave svojich nominantov predurčených pre rezort obrany.