generál v.v. Ing. Ľubomír BULÍK, CSc.
Smerovanie budúcich operácií NATO a požadované spôsobilosti pre ich účinné vedenie je veľmi komplexná téma, a preto aj pohľad menšieho štátu na svoje miesto v nich môže byť vnímaný cez rôzne prístupy. Celé spektrum operácií, či už podľa článku 5 Washingtonskej zmluvy v rámci operácií kolektívnej obrany Aliancie (NATO Collective Defence Operation), alebo mimo článku 5 predmetnej zmluvy v rámci operácií na riešenie kríz (NATO Crisis Response Operations), do ktorých sa NATO môže v budúcnosti zapojiť, je jeden z prístupov, ktorým možno analyzovať možnú účasť menších členských štátov na pôsobení Aliancie. Národná ambícia môže byť pre rôznorodé operácie mimo článku 5 rovnaká, alebo aj diametrálne odlišná a malé krajiny môžu mať v rámci existujúcej kolektívnej úrovne ambícií NATO rozdielnu úlohu v jednotlivých typoch operácií než krajiny väčšie. Táto úloha potom môže odrážať národnú úroveň ambícií, čiže ako sa chce „malá členská krajina“ podieľať na operáciách a z nej potom vyplývajú rozdielne dopady na požiadavky na rozvoj jej vojenských či iných spôsobilostí. Tomu, čo podľa môjho názoru najviac ovplyvňuje vojenské spôsobilosti a nielen v podmienkach Slovenskej republiky, sa venuje tento článok.
Bezpečnostné prostredie
Pri úvahách o budúcich operáciách NATO, by sme mali vychádzať predovšetkým z analýzy budúcich hrozieb, venovať sa rozboru poznatkov a skúseností z posledných operácií so snahou poučiť sa a snažiť sa predpokladať správanie jednotlivých štátov a ďalších aktérov medzinárodného významu vrátane samotnej Aliancie. Popritom je dôležité vnímať hlavné trendy globálneho spoločenského a civilizačného vývoja. V oblasti bezpečnosti a obrany je to napríklad prechod od regionálneho riešenia otázok bezpečnosti ku globálnemu bezpečnostnému manažmentu, čo je sprevádzané budovaním síce relatívne malých, ale efektívne pôsobiacich, plne profesionalizovaných a digitalizovaných ozbrojených síl namiesto masívnych armád, zanechávaním hierarchických štruktúr a budovaním sieťových štruktúr. Zároveň je sprevádzané podstatne významnejším pôsobením neštátnych organizácií, silnejúcim vplyvom médií a inými trendmi, ktoré vo všeobecnosti ukazujú na čoraz komplexnejšie bezpečnostné prostredie.
Je zrejmé, že riziko vzniku globálnych vojenských konfliktov je relatívne nízke, ale naopak, v dôsledku neriešených ekonomických, sociálnych, národnostných, náboženských a ďalších problémov, ako aj z dôvodov, že niektoré štáty nie sú schopné zabezpečiť kontrolu nad vlastným územím, rýchlo vzniká množstvo menších lokálnych a regionálnych konfliktov. Vznikajú nové hrozby, ktoré majú skôr nevojenský charakter, čo vytvára podmienky na možný nárast terorizmu, organizovanej kriminality a inej nežiaducej činnosti.
Vzrastá význam ekonomickej dimenzie bezpečnosti a zvlášť energetickej bezpečnosti. Deje sa tak v dôsledku toho, že niektoré krajiny využívajú zásoby nerastných energetických surovín ako nástroj a prostriedok politického nátlaku, pričom aktuálnym príkladom je manipulácia s dodávkami plynu z Ruska na Ukrajinu a tým aj pre ďalšie krajiny. Zvyšuje sa tiež ohrozenie infraštruktúry na prepravu energií a energetických surovín. K aktuálnym nevojenským hrozbám patria aj kybernetické útoky, nestabilita sociálnych systémov či prírodné a ekologické katastrofy.
Budúce bezpečnostné prostredie bude viac ako doposiaľ ovplyvňované veľkou komplexnosťou a dynamikou, za čím je nutné vidieť predovšetkým nástup nových technológií a prístup k informáciám rôznej povahy stále väčšiemu okruhu ľudí. Už samotný vplyv šírenia informácií a závislosť na ňom je však možné považovať za hrozbu, ak bude cielene požívané zo strany stále užšieho okruhu najvplyvnejších ľudí na ovplyvňovanie más.
Súčasný vzájomne prepojený svet poskytuje priestor, v ktorom sila médií, ich vplyv na rôzne domáce komunity a verejnú mienku ovplyvňuje prijímanie strategických politických rozhodnutí o prebiehajúcich, ale aj o možných budúcich vojenských operáciách. Cielené využitie neočakávaného efektu vojenského zásahu môže mať nielen negatívne taktické a operačné následky, ale aj dlhodobé politické konzekvencie s dosahom na jednotu úsilia koalícií.
Konflikty, na riešení ktorých sa v súčasnosti zúčastňuje medzinárodné spoločenstvo (OSN, NATO, EÚ, a iné organizácie medzinárodného krízového manažmentu), v poslednom období vznikali prevažne pre nás v strategicky vzdialených zemepisných oblastiach, s odlišným geografickým, sociálnym a kultúrnym prostredím, čo ale neznamená, že konflikty vznikajú len tam. Príkladom toho bol krvavý vojnový konflikt na Balkáne v 90.tich rokoch 20. storočia a je aktuálna situácia na Ukrajine.
Narastajúca komplexnosť operácií a odlišnosti medzi nimi budú nielen testom pre ich efektívne riešenie, vrátane dostupnosti zdrojov pre budovanie potrebných spôsobilostí, ale tiež pre pružnosť a komplexnosť rozhodovacieho a plánovacieho procesu. V dnešných konfliktoch nie je cieľom zničiť nepriateľa v tradičnej vojne, ale vytvoriť podmienky pre povojnovú rekonštrukciu krajiny, stabilný politický systém, pre návrat k stabilite krajiny, alebo regiónu a to pridáva vojenským operáciám nové výzvy. Ozbrojení protivníci sú a budú väčšinou ťažko odlíšiteľní od civilistov, pre ktorých sa snažíme vytvoriť bezpečné a stabilné prostredie. Môže to byť protivník, ktorý síce nedisponuje spôsobilosťami moderných ozbrojených síl, avšak využívaním asymetrických prostriedkov dokáže účinne podporovať dosahovanie svojich cieľov.
Poznatky NATO z aktuálnych operácií potvrdzujú, že účinnosť vojenskej sily je limitovaná a nepostačuje na riešenie súčasných ani budúcich možných komplexných krízových situácií. Novodobé požiadavky vyžadujú vypracovanie a implementáciu kvalitatívne vyššieho, komplexného prístupu vojenskej i civilnej zložky ku krízovému manažmentu. Charakteristickým znakom takejto spolupráce by mal byť holistický prístup k ozrejmeniu úloh, cieľov a očakávaní jednotlivých aktérov zainteresovaných na riešení krízovej situácie a ich koordinovaná spolupráca.
Po operáciách v Iraku, rozpačitej operácií Aliancie v Líbyi, či na základe hodnotenia situácie v Afganistane, nastáva obdobie, a to aj v dôsledku stále pretrvávajúcich následkov globálnej hospodárskej a finančnej krízy, kedy sa nepredpokladá (a to aj v súvislosti so stále sa zhoršujúcou situáciou na Ukrajine), že NATO by malo ambície zapojiť sa v krátkom čase do vedenia ďalšej dlhodobej stabilizačnej operácie mimo článku 5, navyše, keď ani tie doterajšie nedosiahli očakávanú stabilizáciu a povedané vojenským slangom, nemajú jednoznačného víťaza.
Vytvoriť dlhodobo stabilné bezpečnostné prostredie je prakticky nemožné, a preto je možné súhlasiť s tézou, že jediná istota, s ktorou môžeme v blízkej budúcnosti rátať, je nestabilita a nepredvídateľnosť zmien. Nestabilné bezpečnostné prostredie je jeden zo základných faktorov, ktorý bude ovplyvňovať vojenské spôsobilosti a rovnako tak aj úvahy o budúcnosti operácií NATO.
Požiadavky na vojenské spôsobilosti
Vzhľadom na svoje hlavné poslanie, ktorým je kolektívna obrana všetkých členov aliancie ako aj ambíciu prispievať ku globálnemu bezpečnostnému manažmentu v reakcii na meniace sa bezpečnostné prostredie, musí mať NATO dostatočné vojenské spôsobilosti pre realizáciu svojich cieľov v obidvoch oblastiach. Zatiaľ čo na samite v Lisabone Aliancia pomenovala bezpečnostné hrozby a definovala svoju víziu reakcie na ne v podobe strategickej koncepcie, na poslednom samite v Chicagu definovala požiadavky na vojenské spôsobilosti (NATO FORCES 2020) a metódy na ich dosiahnutie.
Z pohľadu budúcich operácií NATO tak stojíme pred zásadným problémom ako správne definovať budúce úlohy vojenskej sily, na základe ktorých bude umožnená tvorba požiadaviek na rozvoj nutných vojenských spôsobilostí ako súčasť komplexného prístupu vyžadovaného v budúcich operáciách. Zároveň je potrebné nanovo definovať úlohy ostatných aktérov, rozvinúť ich kapacity a hľadať nové spôsoby vzájomnej interakcie v záujme dosiahnutia konečného efektu.
NATO bude musieť transformovať svoje ozbrojené sily tak, aby bolo schopné ubrániť svoje teritórium pred akýmikoľvek priamymi vojenskými hrozbami a súčasne účinne pôsobiť proti novým ohrozeniam, ktoré sú svojím charakterom viac funkčnej ako geografickej povahy. Aliancia tak bude musieť súčasne budovať nové spôsobilosti reagujúce na tieto nové hrozby a zároveň znovuzískať schopnosť viesť mnohonárodné spoločné (joint) operácie s vysokou intenzitou bojovej činnosti, ktorá do značnej miery bola utlmená v dôsledku dlhodobého pôsobenia v stabilizačných operáciách veľkého rozsahu.
Samotná činnosť medzinárodných vojenských zoskupení bude konfrontovaná s nepravidelnými spôsobmi boja, kde bude ťažké definovať rozdiel medzi protivníkom a civilnou osobou, pričom je možné tiež predpokladať, že v danom priestore budú pôsobiť rôzne medzinárodné vládne i mimovládne organizácie, s čím musia tie vojenské počítať a byť na to pripravené. Riešenia situácií budú vyžadovať tzv. komplexný prístup, kde sa môžu prelínať rôzne úrovne konfliktu a iné ťažko predvídateľné faktory.
Pokiaľ ide o základné požiadavky na vojenské spôsobilosti, do popredia vystupujú schopnosť adaptácie, pochopenie miestnych podmienok a všestranná operačná interoperabilita medzi koaličnými partnermi, nielen v oblasti komunikácie a zdieľania informácií. To bude obzvlášť dôležité v priestore, kde má populácia komplikované zloženie, štruktúru a vzájomné vzťahy, pričom prijatie rozhodnutia o použití vojenskej sily vyžaduje citlivé hodnotenie situácie z hľadiska možných vedľajších účinkov a rýchlejšieho dosahovania očakávaných efektov.
Konečným dôsledkom predovšetkým pre menšie členské štáty vrátane Slovenska tak budú stále viac sa roztvárajúce nožnice medzi spektrom a kvalitou požadovaných vojenských spôsobilostí a klesajúcimi možnosťami ich aj získať na národnej úrovni. Krajiny tak budú nútené stále častejšie pristupovať k voľbe rozsahu svojej participácie a prehodnocovaniu svojich ambícií. A to všetko v prostredí, keď vstupný prah pre kvalitatívnu úroveň jednotlivých spôsobilostí sa bude neustále zvyšovať. Inak povedané, pokiaľ napr. ozbrojené sily nebudú môcť dosiahnuť požadovanú úroveň spôsobilostí, nebudú sa vôbec môcť zapojiť do jednotlivých operácií.
Obranné výdavky a modernizácia
Stabilita finančných zdrojov a primerané požiadavky na modernizáciu sú rozhodujúce faktory, ktoré budú aj naďalej zásadne ovplyvňovať celkové spôsobilosti armád adekvátne reagovať na súčasné a budúce ohrozenia a potreby budúcich operácií NATO.
Adekvátne hľadanie odpovedí na elimináciu budúcich hrozieb a skúsenosti nadobudnuté z účasti ozbrojených síl v bojových operáciách musia byť základom pre tvorbu oprávnených požiadaviek na ich modernizáciu a mali by byť akceptované na úrovni tvorby strategických rozhodnutí štátu. Celé spektrum úloh, v ktorých pôsobia ozbrojené sily, smeruje ich modernizačné úsilie na schopnosť byť interoperabilný s partnermi v NATO (spôsobilosť splniť externé vojenské záväzky), a tiež na tie požiadavky, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutie národných vojenských úloh týkajúcich sa bezpečnosti a obrany záujmov Slovenskej republiky.
Narastajúce požiadavky na vojenské spôsobilosti a obmedzené zdroje na ich získavanie a udržiavanie sú mnohými malými štátmi riešené snahou využiť pomoc zo strany silných štátov a členstvom v medzinárodných štruktúrach, pričom sa hlavne zdôrazňuje kolektívna obrana v rámci NATO. Nedostatočne sa pri tom uplatňoval čl. 3 Washingtonskej zmluvy, ktorý jednoznačne nabáda členské krajiny k budovaniu vlastných obranných kapacít, príkladom čoho je aj negatívny vývoj obranného rozpočtu v podmienkach Slovenska.
Ak v prístupovom procese do NATO boli na úrovni najvyššieho zákonodarného orgánu Národnej rady Slovenskej republiky uznesením garantované 2 % výdavkov na obranu z HDP, tak postupne v období posledných desiatich rokov výška obranných výdavkov klesala na úroveň súčasných 1,00 %, pričom predikcia vývoja v tejto oblasti vôbec nie je optimistická. (Od vzniku SR 1993 až po rok 2003, bolo vyčleňovaných na obranu 1,8 až 1,9 % z HDP, t.j. viac ako po vstupe do NATO). Snahou každého štátu by malo zabezpečenie všetkých jeho funkcií, teda i zabezpečenie jeho obrany, a v rámci nej modernizácie ozbrojených síl tak, aby tieto mohli plniť úlohy vyplývajúce tak z národných zákonov, ako aj medzinárodných záväzkov.
Realita, kedy v rámci NATO je oveľa viac štátov, ktorí nevyčleňujú odporúčané 2 % z HDP na obranu, než tých, ktorí si túto povinnosť plnia, by nemala byť zneužívaná pre ospravedlnenie zanedbávania modernizácie vlastných ozbrojených síl. Navyše, ak aj mnohé krajiny, ktoré 2 % nevyčleňujú, tak postupne modernizovali svoje ozbrojené sily. Príkladom môže byť Česká republika, kde majú napr. nové dopravné letectvo, zmodernizované vrtuľníky, ktoré pôsobili aj v Afganistane, podpísanú novú zmluvu na prenájom nadzvukových lietadiel, v pozemných silách nové obrnené kolesové bojové vozidlá, nové ručné zbrane, moderné komunikačné systémy do jednotlivca vrátane, ukončený systém kontajnerizácie, nové dopravné vozidla aj so systémom zvýšenej ochrany, moderné chemické systémy a iné.
Situácia slovenských ozbrojených síl je aj podľa posledných oficiálnych hodnotení veľmi zložitá a bez stabilných financií, ktoré by sa mali postupne navršovať, budú mnohé spôsobilosti a oblasti neudržateľné. Okrem samotnej výšky obranných výdavkov, doterajší vývoj v tejto oblasti za posledné roky taktiež naučil ľudí nedôverovať stabilite už pridelených finančných prostriedkov v danom roku, čo spôsobuje veľké problémy tak v dlhodobom, strednodobom i krátkodobom plánovaní, ako aj v akvizícií tovarov a služieb. Mnohokrát bolo konštatované, že sa nám doposiaľ nepodarilo zmodernizovať ani jeden ucelený systém v ozbrojených silách tak, aby bol funkčný. Dokonca aj v oblasti osobného vybavenia vojaka, kde sa podarilo prestrojiť ozbrojené sily do novej digitalizovanej poľnej rovnošaty s nosným modulárnym systémom, novými balistickými prilbami a ochrannými vestami, s doplnkami osobnej ochrany (taktické okuliare, nomexové rukavice, chrániče lakťov a kolien, termobielizeň a iné) sa v dôsledku nedostatku finančných zdrojov nedarí túto výstroj ďalej obmieňať. Pritom v porovnaní s ostatnými oblasťami, ktoré nutne vyžadujú modernizáciu, je táto oblasť finančne relatívne menej náročná.
Je zrejmé, že armády, ktoré nedostatočne zachytili tieto trendy pred ekonomickou krízou a nezačali modernizovať, žili takpovediac zo zásob z minulosti a umárali sa v nekonečných reformách, ktoré znamenali len znižovanie počtov zbraní a zbraňových systémov a zároveň aj odliv kvalitného personálu, opúšťanie objektov, z ktorých mnohé boli predtým zmodernizované a likvidácia ďalších súčastí, ako aj straty celkového spoločenského vnímania, majú a budú mať veľké problémy naskočiť do rozbehnutého vlaku. Nie je možné sa spoliehať na silné krajiny, ktoré dlhodobo nebudú nahradzovať tie spôsobilosti, ako napr. dopravné letectvo, systémy prieskumu a spravodajstva, systémy ochrany vojsk pred raketami, delostreleckou paľbou a iné súčasti, ktoré sa ukázali ako dôležité napr. v Afganistane.
Na druhej strane by sme mali byť pozorní pri prezbrojovaní a dbať na to, aby všetko to, čo sa do ozbrojených síl dodáva, bolo aj efektívne využívané. Príkladom toho sú úvahy o prezbrojení lietadiel MiG-29. Obstaranie nových lietadiel by vždy malo byť s súlade aj s ambíciou ich účasti v medzinárodných operáciách a to sa týka aj ďalších finančne nákladných systémov. Inými slovami, keď už obstaráme „super“ techniku, tak je dôležité, aby sme mali aj na jej prevádzku a použitie v medzinárodných operáciách. Technika by sa nemala obstarávať tzv. na sklady, ale musí slúžiť k dosahovaniu vyšších spôsobilostí.
Ďalším faktorom, ktorý má vplyv na efektívne využívanie financií sú aj neprimerané požiadavky, alebo požiadavky ozbrojených síl často vytvárané pod tlakom obranného priemyslu a politikov v nepomere vo vzťahu kvality, financií a adekvátnosti k úlohám. Mnohé z nich sú z rôznych príčin nerealizované, alebo dodané produkty sú neúplné, nižšej kvality alebo nezodpovedá požadované množstvo.
Presadzovanie individuálnych záujmov vojenského priemyslu nad politicky deklarovanými záujmami je tiež jedným z dôvodom, prečo sa nedarí rozvinúť výrazne širšiu medzinárodnú spoluprácu v oblasti vojenského priemyslu s cieľom efektívne využiť stále menšie finančné zdroje pri tvorbe požadovaných spôsobilostí armád pre ich budúce použitie. Navyše je už trendom, že výskum a vývoj nových technológií a príprava personálu na ich využívanie vyžaduje stále vyššie finančne prostriedky.
Ukazuje sa, že bude veľmi ťažké udržať vyváženosť medzi súčasnými a budúcimi úlohami, spôsobilosťami (interoperabilita a kompatibilita) a finančnými prostriedkami. Preto jedným z riešení by mohla byť široká politická dohoda (zákon), ktorá by mala garantovať stabilitu zdrojov pre oblasť obrany tak v dlhodobom, ako i strednodobom horizonte.
Je nepochybné, že pri zaobstarávaní potrebného, technologicky vyspelého hardvéru pre malé ozbrojené sily trpí efektivita malými objemami objednávok. Využívanie iniciatív v rámci Smart Defence a Pooling & Sharing a ďalších mnohonárodných a dvojstranných projektov sa preto javí ako rozumný prístup k zvýšeniu spôsobilostí ozbrojených síl a šetreniu zdrojov. To je dôvod, aby sa intenzívne využívali všetky dostupné možnosti v rámci NATO, EÚ, V-4, alebo na bilaterálnej úrovni.
Veľký potenciál by mohli mať spoločné projekty v oblasti vzdelávania, výcviku, logistiky a zdravotníctva, ako aj v rámci špecializácií, príkladom čoho sú kapacity známe ako centra výnimočnosti pre rôzne spôsobilosti (Slovenská republika – Centrum výnimočnosti NATO pre oblasť vyhľadávania, identifikácie a likvidácie nástražných výbušných systémov.)
Personál
Niet pochybností, že personál je absolútne rozhodujúci faktor, ktorý má a bude mať zásadný vplyv na úspešnosť budúcich operácií a to tak na úrovní politických lídrov, cez prípravu vojenských lídrov a ostatného vojenského personálu, vrátane civilných zamestnancov ministerstva obrany, ale i širšej verejnosti.
Aby personál bol schopný účinne pôsobiť v súčasnom a budúcom bezpečnostnom prostredí a efektívne využívať bojové prostriedky, techniku a materiál v mnohonárodnom spoločnom pôsobení v operáciách, budú musieť byť zásadným spôsobom prehodnotené mechanizmy a spôsoby jeho získavania, výchovy, prípravy, ako aj udržiavania. Tradičné kvality personálu ako vlastenectvo, profesionalita, morálne vlastnosti a hodnotová integrita budú musieť byť zásadným spôsobom doplnené o schopnosť „mentálnej“ a operačnej interoperability pre plnenie úloh v spoločných mnohonárodných operáciách. Inými slovami, už od regrutácie bude musieť byť personálu vštepovaná aj „aliančná DNA“.
Na druhej strane, každá krajina má svoje záujmy, a preto k budúcim operáciám, aj na základe skúsenosti zo samotného členstva v Aliancii, určite bude patriť aj citlivé presadzovanie svojich národných záujmov, k čomu sa budú využívať diplomatické, informačné, ekonomické, vojenské a iné nástroje. Snahou každého malého štátu by malo byť ich presadzovanie s využitím kvalitne pripraveného personálu a to je a zároveň bude najsilnejšia kontribúcia a zároveň konkurencia v rámci NATO. Podmienky k tomu začal formovať už v počiatku svojho mandátu dosluhujúci GT NATO Rasmussen, keď navrhol, že vyslanie a rotácie v medzinárodných pozíciách by mali byť založené predovšetkým na výbere kvality bez ohľadu na národnosť. V rámci NATO bude vhodné napĺňať tieto pozície ľuďmi, ktorí sú kompetentní, a nie je dôležite bazírovať na národnostnom zastúpení, ale vidieť funkčnosť Aliancie ako celku. Takýmto spôsobom sa do tejto politiky vnáša prvok konkurencie, osobnej motivácie a národných ambícií s cieľom zabezpečiť najvyššiu možnú kvalitu každej pozície v rámci NATO.
Skutočnou výzvou sa stáva, aby bol prijatý premyslený systém personálneho manažmentu prostredníctvom ktorého bude možné motivovať personál aj na plnenie úloh doma. Podľa neho bude personál vyberaný, vysielaný a vhodne rotovaný v medzinárodných štruktúrach tak, aby takto získané skúsenosti, informácie a vzťahy boli prínosné tak pre prijímajúcu ako aj pre vysielajúcu organizáciu. Mal by byť eliminovaný fakt s ktorým sme konfrontovaní dnes, kedy každá pozícia „vonku“ je pre personál hlavne finančne veľmi lukratívna. To je hlavný dôvod, prečo už dlhšiu dobu hovoríme o akomsi syndróme väčšiny tých, ktorí pôsobili v zahraničí a po návrate domov, že nenachádzajú pokoj v duši a v istej motivácií pre službu ich drží často len vidina ďalšieho možného vyslania do zahraničia. Tento problém však bude musieť byť najskôr správne pochopený a potom vyriešený tak, aby si ľudia vážili pracovať aj doma pre svoj štát, jednoducho, aby nám „neutekali mozgy“.
Veľmi dôležitou oblasťou, ktorej sa nevenuje primeraná pozornosť, je mobilizačná problematika a vojnové doplňovanie personálu. K dôvodom patrí postupný odchod skúsených ľudí, ktorí túto problematiku takpovediac zažili na vlastnej koži, nedostatok informácií o tom, ako tieto otázky riešia iné armády, riešenie dennodenných problémov, ktoré vzhľadom na aktuálnosť ako keby zatlačili túto oblasť do ústrania, riešenie tzv. priorít, k čomu je nastavený aj manažment financií a taktiež stále nižší prah vnímania pocitu vojenského „ohrozenia“ politickými lídrami a ktorý pôsobí aj v prostredí ozbrojených síl.
Ukazuje sa, že problém nastáva aj v oblasti skladby personálu na rôznych stupňoch riadenia. Známa postupnosť „učeň – tovariš – majster“ akoby prestala byť zaujímavá a personál, ktorý sa vezie na vlnách meniaceho sa vplyvu politických elít (napr. na Ministerstve obrany SR sa za dvadsaťročnú existenciu samostatnej Slovenskej republiky doposiaľ vystriedalo vo funkcií ministrov obrán 14 osôb), nezabezpečuje potrebnú kontinuitu, ktorá je dôležitá z hľadiska efektívneho využívania stále menších finančných zdrojov pri realizácií požiadaviek ozbrojených síl. Rovnako tak sa ukazuje, že bude potrebné vytvoriť systém prípravy personálu na úrovni politiky. Politické strany by mali mať záujem o cieľavedomú kvalifikovanú prípravu svojho personálu pre oblasť bezpečnosti a obrany.
Skutočnou výzvou bude vytváranie prostredia, ktoré by sa vyznačovalo stabilitou a kontinuitou a malo by byť natoľko motivačné, aby udržalo záujem o službu v ozbrojených silách a súčasne by malo pôsobiť ako stabilizačný faktor na morálku a vojenskú disciplínu. Prostredia, ktoré bude zamerané na udržanie a rozvoj „životne dôležitého personálu“, – špecialistov, akými sú napr. piloti, lekári, IT špecialisti, právnici, psychológovia a iní. Preto na dosiahnutie vyššej úrovne profesionalizmu bude nevyhnutné vytvoriť novú kultúru hodnotovo orientovaného prostredia, v ktorom vojaci predstavujú najvyššie štandardy bezúhonnosti, morálky, fyzických schopností a oddanosti záväzku služby v prospech vlasti v popredí ktorých stoja lídri, ktorí predstavujú odraz sily a charakteru tých najlepších profesionálnych vojakov, u ktorých motivácia na službu štátu je založená na profesionálnej hrdosti, lojalite k ústavnému zriadeniu, politickým predstaviteľom štátu a tiež k ozbrojeným silám (teda akási rovnováha medzi rytierstvom a žoldnierstvom).
Uvedené problémy, vzhľadom na nedostatok kvalitne pripraveného personálu ako i finančných zdrojov, bude možné riešiť len systémovým prístupom, ktorého hlavnou prioritou musí byť hodnotovo motivovaný personál. Čím rýchlejšie budú tieto problémy vyriešené, tým ľahšie sa personál bude orientovať na každodennú prácu. Len tak je možné zaručiť, aby spôsobilosti ozbrojených síl boli v súlade s ich úlohami, na ktorých stoja aj úvahy o budúcich operáciách NATO.
Výcvik
Výcvik je základným prostriedkom ako plne využiť potenciál personálu a vecných prostriedkov na ich pretavenie do účinných vojenských spôsobilostí. Výcvik je nielen nevyhnutnou formou prípravy do reálnych operácií, ale okrem priamych skúseností z týchto operácií aj najvyššou možnou formou rozvoja bojového potenciálu ozbrojených síl. Základným predpokladom úspešného výcviku je kvalitný systém vzdelávania personálu ako základná platforma na získavanie potrebnej poznatkovej bázy. Preto by sa malo vzdelávanie vojenského aj civilného personálu orientovať na bezpečnostnú problematiku, strategickú komunikáciu, definovanie budúcich hrozieb, konfliktov a budúcich možných vojenských misií (kybernetické vojny, protipovstalecké aktivity, atď.), odborný rozvoj personálu vo svojej špecializácii, bezpečnosť sietí a informačných systémov. Lídri by sa mali orientovať na tvorbu a fungovanie systémov, manažment vzdelávania a riadenia personálu, správu financií a iných ekonomických, právnych a sociálnych otázok.
Keďže dlhodobé pôsobenie v doteraz najrozsiahlejšej operácii aliancie sa zásadne redukuje a blíži ku svojmu koncu, bude sa v rámci NATO ako náhrada za operácie, resp. ako nástroj na udržiavanie operačnej pripravenosti uplatňovať platforma cvičení. Ide o snahu minimálne udržať mieru interoperability, ktorá bola dosiahnutá v Afganistane a znovu získať stratené schopnosti vedenia intenzívnych celospektrálnych operácií. Samozrejme, v dnešnom turbulentnom svete nemožno vylúčiť, že ak si to bude situácia vyžadovať, tak sa spojenci dohodnú na možnej novej operácii mimo článku 5. Primárnou však bude implementácia iniciatívy tzv. prepojených síl NATO (Connected Forces Initiative – CFI), t.j. udržiavať operačnú pripravenosť spojeneckých síl prostredníctvom cvičení. Pochopiteľne stále platí Washingtonská zmluva s článkom 5 i mimo tohto článku! Príprava na možnú budúcu operáciu vysokej intenzity bola, je a rozhodne bude základnou úlohou každej armády.
Na summite NATO v máji 2012 v Chicagu hlavy štátov a vlád schválili implementáciu CFI ako prostriedok a súčasť úsilia spojencov na dosiahnutie cieľa, ktorým sú Sily NATO 2020 (NATO Forces 2020) – nasaditeľné, interoperabilné a udržateľné jednotky a spôsobilosti, pripravené, vycvičené a riadené tak, aby splnili úroveň ambícií NATO a boli schopné operovať spoločne alebo s partnermi v akomkoľvek prostredí. CFI je “iniciatíva, ktorá dopĺňa projekt Smart Defence, mobilizuje zdroje Aliancie spôsobom, ktorý posilňuje schopnosť spojencov konať spoločne, skutočne prepojeným spôsobom“ – GT NATO A. F. Rasmussen.
Korešpondujúc s ukončením misie ISAF poskytuje CFI filozofiu, zameranie a mechanizmus, prostredníctvom ktorých pôjde o zvýšenie a udržanie vojenskej pripravenosti a operačnej vyspelosti NATO v čase finančnej krízy a poddimenzovaných obranných rozpočtov členských krajín. V kontexte NATO je CFI záležitosťou každého člena s očakávaným prínosom pre každého člena. Na jednej strane sú základnými postulátmi CFI séria prepojených aktivít vzdelávania a výcviku, vrátane cvičení so zameraním na NRF a efektívnejšieho využitia technológií., Na druhej strane ide o širší zámer tejto iniciatívy, keďže sa zameriava na aktivovanie základných požiadaviek na komunikáciu, výcvik a dosiahnutie stanovených noriem v rámci Aliancie. CFI pre spojencov poskytuje nielen alternatívu operačného zamerania uplynulej dekády, ale aj dlhodobo udržateľnú formu budovania interoperabilných spojeneckých kapacít priamo pri ich zrode a nie až na konci výcvikového cyklu formou nadnárodnej výcvikovej nadstavby, ako tomu bolo doposiaľ. Koherentný prístup k vzdelávaniu a výcviku ponúka základ pre individuálny a tímový rozvoj so schopnosťou čeliť komplexným situáciám. Príspevky spojencov do NRF, štruktúry síl NATO (vrátane štábov, jednotiek a jednotiek špeciálnych operácií), veliteľskej štruktúry NATO a ich testovania a vyhodnocovania prostredníctvom cvičení pod záštitou CFI sa stanú nástrojom pre zlepšenie a udržanie vysokej úrovne zručností a interoperability, ktorá je nevyhnutná pre pôsobenie Aliancie v 21.storočí v mnohonárodnom kontexte. CFI je tak manifestáciou a nástrojom získavania pridanej hodnoty členstva v NATO.
Kombinácia štábov a jednotiek, veliteľskej štruktúry a štruktúry síl NATO a ich využitie v náročných podmienkach poskytne rámec pre nasadenie a inkorporovanie modernej cielenej technológie na podporu operácií a výcviku. Prepojenie národného vzdelávania, výcviku, cvičení a aktivít NATO v čo najširšom rozsahu zvýrazní interoperabilitu a spoločné štandardy. Ambíciou CFI je prepojiť sily spojencov prakticky a intelektuálne, zvýšiť a udržať stupeň interoperability, spojiť aktivity NATO s aktivitami ostatných aktérov v operáciách v rámci komplexného prístupu a partnerských krajín v súlade s dikciou Strategickej koncepcie a schválených rozhodnutí a postupov.
Ozbrojené sily Slovenskej republiky sa v novodobej histórií samostatného Slovenska dokázali vyrovnať tak s formovaním nových úloh, štruktúr, tvorby príslušnej dokumentácie a etablovaní sa ako prvok štátnosti po rozdelení Československa, ako aj s požiadavkami v predvstupovom procese do NATO a primerane svojej predurčenosti sa snažia čo najzodpovednejšie plniť úlohu člena Aliancie. Vo všetkých týchto obdobiach bol výcvik považovaný za kľúčovú oblasť, ktorej velenie ozbrojených síl venovalo rozhodujúcu pozornosť. Preto i nastupujúce „obdobie cvičení“ by nemalo byť z pohľadu ozbrojených síl Slovenska ničím výnimočným.
Súčasná situácia minimálne v prostredí plne profesionálnych Ozbrojených síl Slovenskej republiky je taká, že výcvik s jeho orientáciou na bojové zameranie – cvič tak, ako keby si reálne bojoval, sa prevažne realizuje len u časti jednotiek a útvarov. Väčšinou u tých jednotiek, ktoré sú vybrané napr. v rámci rotácií do prebiehajúcich misií medzinárodného krízového manažmentu, plnenia medzinárodných záväzkov v rámci NRF, či BG EÚ, alebo pri plnení úloh nepretržitej ochrany vzdušného priestoru.
Nie je neobvyklé, že pre splnenie medzinárodných záväzkov sa často na jednu jednotku skladajú ostatné útvary a to nielen personálom, ale hlavne technikou a materiálom. To má za následok, že ostatné útvary a jednotky armády – rozumej väčšina, potom plnia len obmedzené výcvikové úlohy na úrovni základných bojových zručností, alebo plnia len udržiavací výcvik, ktoré síce majú snahu takpovediac zamestnať profesionálnych vojakov, ale takto obmedzovaný výcvik ani zďaleka nevyhovuje predurčenosti profesionálnych armád. Paradoxne tak pôsobí skutočnosť, že aj finančne náročná modernizácia niektorých výcvikových priestorov a zariadení nie je ozbrojenými silami efektívne využívaná, pretože nie sú peniaze nielen na vysielanie a udržovanie vojsk v týchto výcvikových priestoroch, ale chýba napr. aj cvičná munícia. Problémy s výcvikom sú citeľné. Navyše k známym problémom v prostredí stále sa zužujúcich priorít aj vo výcviku, sa pridáva postupné starnutie personálu, čo je citeľné hlavne u špecialistov (napr. u vzdušných síl), postupná strata motivácie nielen zo strany vojakov, ale i u časti záujemcov o službu v armáde.
Tu sa ponúka čiastočné riešenie aj na medzinárodnej úrovni, kedy bola napr. v rámci V-4 vytvorená databáza výcvikových priestorov pre ich spoločné využívanie, aby si štáty nevytvárali rovnaké výcvikové zariadenia, keď ich môžu spoločne zdieľať a ponúkať aj pre ďalšie armády tak, aby sa existujúca výcviková základňa mohla využívať podstatne efektívnejšie.
V súvislosti s nárastom nových foriem boja typu kybernetických útokov, teroristických útokov, hrozieb použitia zbraní hromadného ničenia, či zmeny charakteru hrozieb – zo symetrických na asymetrické a iných ohrození, bude nevyhnutné stále viac smerovať úsilie armád do primeranej odozvy v oblasti výcviku, podpory a komplexnosti ich prípadného bojového nasadenia, na ich elimináciu a to tak individuálne (každý štát má svoju vlastnú zodpovednosť za bezpečnosť a obranu), ako i v kolektívnej podobe (vyššia miera zodpovednosti aj za koalíciu).
Prebiehajúce analýzy ukazujú na priamu koreláciu medzi realistickým, náročným výcvikom a úspechom na budúcom bojisku. Možné nasadenia vojenských síl a prostriedkov mimo vlastného územia sa budú vyznačovať komplexnosťou a mnohorozmernosťou v zložitom komunikačnom prostredí, kde prevaha informácií bude mať rozhodujúci vplyv. Výrazne budú pôsobiť faktory dané politickými, ekonomickými, kultúrnymi, náboženskými, ale tiež geografickými, klimatickými i inými podmienkami. Navyše treba rátať, že nasadenia môžu byť na dlhé vzdialenosti a miestne obyvateľstvo nemusí byť priateľský naklonené s ochotou pomáhať.
Aby armády mohli úspešne plniť túto širokú škálu vojenských i nevojenských operácií, musia byť na to všestranne pripravené a to v relatívne krátkom čase po ich aktivácií. Za týmto účelom by mali byť vytvorené podmienky, aby hlavne vo výcvikových priestoroch bola zaručená komplexnosť výcviku od bojových jednotiek, cez bojové zabezpečenie až po bojovú podporu, s dominujúcou orientáciou na manéver (pohyb, paľba, …) a správu informácií, vrátane vyššej modularity priestorov, cez zabezpečenie taktickej i strategickej prepravy, pričom preprava vzduchom sa ukazuje ako rozhodujúca, až po úpravy terénu, ktorý by sa mal približovať pravdepodobnému možnému bojisku.
Samostatnou kapitolou v problematike výcviku je príprava personálu. Ťažisko výcviku v profesionálnych armádach je sústreďované na úlohu poddôstojníkov a ich dennodennú prácu s mužstvom. Dlhodobé problémy zvládať výcvik sú aj na úrovni najnižších lídrov (veliteľov čiat a rôt) a to hlavne v počiatkoch ich vojenskej kariéry. To je dôvod, prečo musí byť zo strany skúsených dôstojníkov posilňovanie pozícií poddôstojníkov a ich vedenie tak, aby sa upriamovali na výcvik jednotlivcov a malých jednotiek. Skúsenosti ukazujú, že každý vojak musí v prvom rade zvládnuť celý rozsah základných bojových zručností (pohyb na bojisku a ovládanie zbraní, zvládať zásady zdravotnej, chemickej, ženijnej a spojovacej prípravy, vedieť sa samostatne orientovať a správať v neznámom teréne a cudzom prostredí, komunikovať s inými vojakmi, miestnym obyvateľstvom a inými aktérmi na bojisku a ďalšie zručnosti), a len potom je možné efektívne ďalej cvičiť a zlaďovať výcvik tímov, osádok, skupín, družstiev, jednotiek a útvarov a to i v medzinárodnom prostredí.
Táto zásada nebola v podmienkach ozbrojených síl na Slovensku vždy aplikovaná, čo spôsobovalo pri zlaďovaní väčších celkov nemalé problémy, ktoré sa z rôznych príčin často prehliadali. Rutina a zažitý systém výcviku z prostredia armády postavenej na vojakoch povinnej služby, teda cyklicky (do nekonečna sa opakujúci výcvik jednotlivca, družstva, čaty, roty, prípadne práporu, v časových termínoch, ktoré sa skracovali z dvadsaťštyri mesiacov na dvanásť a pod., bez možnosti preverenia kvality výcviku v reálnych operáciách), je problém posunúť do novej kvality založenej na profesionalite každého vojaka s reálnou možnosťou jej overenia v bojových operáciách. Cvičenia, kde sa cvičili vojska hlavne pre zvládnutie „divadelnej ukážky“ pre politickú elitu, by mal nahradiť realistický výcvik, kde za účelom jeho zreálnenia a pružnej reakcie veliteľov a jednotiek na taktickú situáciu sa musia účelnejšie využívať rôzne simulátory a iné technológie, ktoré reálnosť a komplexnosť výcviku pomáhajú z pohľadu vynakladania financií zefektívniť.
Nové požiadavky na moderné ozbrojené sily by mali byť založené na:
– kvalitnej príprave personálu, vedomostne orientovanej, vedenej k flexibilite a profesionalite,
– moderných formách a metódach velenia a riadenia – vedenia ľudí, založených na vedeckých vedomostiach, využívajúc moderné informačné technológie na získavanie, vyhodnocovanie, spracovávanie, ukladanie a prenos informácií a interdisciplinárne vzťahy,
– vzdelávaní, založenom na celoživotnom štúdiu, virtuálnom vzdelávaní a samovzdelávaní,
– organizácii, ktorá bude využívať moderné informačné technológie a projektové riadenie a štruktúru,
– doktrínach, ktoré budú založené na komplexnom prístupe využívania všetkých dostupných síl, vplyve založenom na riadení operácie,
– materiálnom vybavení, ktoré bude postupne využívať proces dematerializácie (nie množstvo materiálu má zaťažovať finálne rozhodovanie, ale nechať priestor na skutočné podstatné informácie), sieťového prepojenia a digitalizácie.
Civilná kontrola ozbrojených síl
Jedným zo základných atribútov demokratických štátov je civilná kontrola ozbrojených síl. Implementácia tohto princípu predovšetkým v nových členských krajinách z bývalej Varšavskej zmluvy bolo mimoriadnou výzvou a neprebehla bez problémov. Od tejto doby je na čele Ministerstva obrany SR civilná osoba a scivilňuje sa aj samotné ministerstvo, čo by nemuselo byť samo o seba problémom, keby bola udržaná vysoká profesionalita a zachovaná už spomínaná kontinuita a stabilita zdrojov s cieľom zvyšovania spôsobilosti ozbrojených síl a celého systému obrany.
Hoci civilná kontrola ozbrojených síl je jedna z demokratických zásad, ako to občas býva, aj dobrá myšlienka môže byť pri účelovej implementácii zdeformovaná. Napríklad v prístupovom procese Slovenska do Severoatlantickej aliancie, tu bola silná objednávka na transformáciu ozbrojených síl, čo malo byť spojené s veľkými investíciami do modernizácie OS SR. Z tohto dôvodu bol rezort obrany atraktívny pre všetky politické strany a vládnuce garnitúry od roku 1993 a to aj bol dôvod, prečo apolitickí vojaci boli postupne „odstavení“ od vplyvu na „voľné“ peniaze a od hospodárenia s nimi tak, aby ich mohli používať podľa vlastných rozhodnutí. To znamená, od modernizácie techniky cez obstarávanie tovarov a služieb až po správu nehnuteľného majetku. Metódy obranného plánovania pre transparentné využívanie zdrojov s cieľom zvyšovania bojaschopnosti OS SR, ktoré boli ako systém zavádzané od r. 2001 a fungovali, boli postupne nahradzované ad hoc rozhodnutiami. Zostalo len pri spomienkach a každoročnej tvorbe dokumentov, ktoré sú bez napĺňania bezcenné.
Prostredníctvom zákonov, nariadení a smerníc prešla reálna moc do rúk ministra obrany a civilných úradníkov ministerstva, kým vojaci sa stali iba prevádzkovatelia toho, čo je im pridelené. To potvrdzuje aj zákon o ozbrojených silách, ktorý kompetencie a zodpovednosť za výstavbu a modernizáciu OS SR dáva ministerstvu na čele s ministrom obrany. Vlastný proces manažmentu finančných zdrojov prebieha tak, že OS SR majú síce možnosť definovať svoje požiadavky, ale úradníci na ministerstve rozhodnú, ktoré požiadavky sa zrealizujú, ktoré úlohy sa budú plniť, koľko sa na to vyčlení finančných prostriedkov, a čo sa pre OS SR kúpi. Toto je pevne zakotvené napr. v Smernici č.1/2008 MO o projektovom riadení v rezorte ministerstva obrany a k tomu, aby bola zaručená aj kontrola nad výkonom nastaveného prostredia, všetky potrebné nástroje boli postupne zaradené priamo pod ministra obrany – spravodajské služby, inšpekcia, audit, či vojenská polícia.
Časté striedanie politických lídrov a s nimi aj veľkej väčšiny civilných úradníkov s rozhodujúcimi právomocami nemá vplyv len na kvalitu riadenia obrany, ale negatívne dopady sú cítiť hlavne v manažmente zdrojov, a to tak ľudských, ako i finančných a vecných a v kontinuite naplňovania medzinárodných a odborných požiadaviek na rozvoj obrany. Za zamyslenie stojí aj otázka, prečo je na jednej strane hlavne na medzinárodnej úrovni deklarované, že v oblasti bezpečnosti a obrany je široká zhoda medzi relevantnými politickými stranami a na druhej je badať stále väčšiu stagnáciu až stratu spôsobilosti ozbrojených síl. Rovnako tak pôsobia mediálne boje, ktoré spomedzi koaličných a opozičných politikov medzi sebou na slovenskej politickej scéne dlhodobo zvádzajú práve ministri obrán a medializované kauzy v obstarávaní. Vytratila sa potrebná komunikácia medzi prezidentom ako hlavným veliteľom ozbrojených síl, parlamentom, vládou SR, generálnym štábom o skutočných potrebách a problémoch ozbrojených síl ako aj problematiky obrany. Uvedené príklady a súvislosti poukazujú na ďalší problém, ktorým je definovať po ktorú úroveň na ministerstvách sú pozície politické a ktoré by mali byť byrokratické. Celkové zlepšenie po vzore napr. USA by mohlo priniesť napr. zriadenie parlamentnej komisie na kontrolu nákupov pre silové rezorty, pravidelné informácie ministra obrany a náčelníka generálneho štábu o stave obrany a ozbrojených síl v parlamente (príslušných výboroch), čo by mohlo zlepšiť komunikáciu, i zodpovednosť tak poslancov, médií ako i verejnosti za stav obrany štátu, vrátane informácií o efektívnom vynakladaní verejných financií.
Pozitívny posun by mal nastať vo vzťahoch medzi politikmi a vojakmi, a to aj v rámci centrály NATO. Snahy o presadzovanie politických cieľov a potláčanie vojenského odporúčania sú známe už od doby Rimanov. V poslednom období sa vojaci dostavajú do vážnych problémov aj s požiadavkami na lepšie postavenie pre personál, novú techniku a iný materiál, na kvalitné vybavenie výcvikových zariadení, na efektívne zaobstarávanie komodít, ktoré by potrebovali na plnenie pridelených úloh. Ide o stále zhoršujúci sa trend, kedy informácie o stave OS SR a požiadavky vojakov vždy znervózňovali každého ministra a obzvlášť teraz, čím sa viac v OS SR blíži ukončenie technického života hlavnej výzbroje pozemných síl a časti letectva.
Postupne nastavené pravidlá hry v podobe známeho výroku,“ že vojna je príliš vážna vec, aby sa dala zveriť do rúk vojakom“, prerástli do trpkej reality, kedy „vojak nikdy žiadnu vojnu nevyhrá“, alebo ak sa niečo nepodarí, tak zodpovednosť nesie vždy vojak“. To je obraz dnešnej situácie, kedy úradníci na ministerstve obrany rozhodujú v systéme, kde sa stráca priama zodpovednosť, často bez vedomostí o reálnom stave ozbrojených síl a ich prioritách o tom, čo sa bude nakupovať, kedy a za koľko, a tiež často bez reálnej možnosti vojakov do tohto procesu zasahovať.
Prirodzene, je tu aj miera zodpovednosti generality a ďalších funkcionárov ozbrojených síl v oblasti posudzovania a spracovávania materiálov, spracovávania požiadaviek a preberania tovaru, jednoty slov a činov, osobnej odvahe, ako aj zásad tímovej práce, vyjadrenej vo výroku „Spoločný cieľ, rovnaké priority, jednotný tím“, efektívneho využívania financií, pracovnej doby a organizácie plnohodnotného výcviku, personálneho manažmentu, hospodárenie s materiálom, disciplíny vo všetkých jej formách, udržania morálneho stavu a iných súvislostí v rámci prevádzky ozbrojených síl.
Veľmi dôležité je postavenie generálneho štábu ozbrojených síl, ktorý je nutné chápať ako vojenskú inštitúciu strategickej úrovne velenia a riadenia, ktorá sa v priebehu svojho niekoľko storočného evolučného vývoja stala jedinečným nositeľom atribútov s výrazným pozitívnym vplyvom pri kontinuálnom modelovaní vojenskej kultúry dôstojníckej zboru. Je to intelektuálne centrum ozbrojených síl. Od dôstojníkov generálneho štábu sa preto očakáva, že sa budú zaoberať vzťahom medzi politickými cieľmi a vojenskými prostriedkami, lebo to priamo ovplyvňuje vojenskú bezpečnosť štátu. Úlohou vojaka je tiež upozorňovať politika, keď sú jeho ciele mimo možnosti dosiahnutia s pridelenými prostriedkami. Generálny štáb by mal disponovať schopnosťou nestranne vyhodnotiť situáciu a pripravovať zrozumiteľné a realizovateľné rozkazy a iné potrebné informácie. V neposlednom rade musí byť pripravený efektívne plniť (nie však bezmyšlienkovito) prijaté rozkazy a nariadenia. Tieto vlastnosti spolu so súdržnosťou a identitou dôstojníkov generálneho štábu výraznou mierou prispievajú k dosahovaniu vyššej efektivity systému velenia a riadenia a dosahovaniu stanovených cieľov.
Ukazuje sa však, že súčasná prax sa stále viac odkláňa od uvedených názorov a preto bude veľmi dôležité zabezpečiť, aby ozbrojené sily disponovali takými štruktúrami a usporiadaním vzťahov s politickou entitou, ktoré im umožnia produkovať a predkladať autonómny odborný vojenský názor na stav a potreby obrany štátu s videním ďaleko do budúcnosti a nie s videním okamžitého, alebo krátkodobého záujmu. Z uvedeného badať, že súčasná situácia vo vzťahoch politik – vojak, je problémom hlavne politickej kultúry, s ktorou sa budú musieť v záujme riešenia budúcnosti vyrovnať tak politické strany a politický lídri, ako aj vojenská komunita. Tomu bude musieť byť aj adekvátne prispôsobené vzdelávanie a príprava obidvoch „komunít“.
Strategická komunikácia
Skúsenosti z riešenia problémov bezpečnosti a obrany viacerých menších štátov, ale i samotnej Aliancie ukazujú, že strategická komunikácia, teda komunikácia lídrov so širokou verejnosťou, pri jej získavaní pre podporu riešení národných a medzinárodných bezpečnostných a obranných úloh je i napriek odvedenej kampani nedostatočná. Napríklad v Slovenskej republike majú ozbrojené sily dlhodobo najvyššiu dôveru občanov zo všetkých inštitúcií, čo je iste veľmi potešujúce (i zaväzujúce), ale na druhej strane sa táto dôvera nedostatočne premieta do všeobecnej podpory a spoločenského uznania. Za príklad reálnej podpory by bolo možné vnímať všeobecnú snahu o stabilitu a postupné navršovanie obranného rozpočtu hlavne pre oblasť modernizácie a výcviku, podporu účastí vojakov v operáciách medzinárodného krízového manažmentu a zvyšovanie národného povedomia zodpovednosti za obranu a bezpečnosť krajiny a to i v rámci NATO.
Ozbrojené sily Slovenskej republiky sa v prostredí plne profesionálnych síl na rozdiel od povinnej služby, ktorá bola v nedávnej minulosti rozhodujúcou formou podielu národa na plnení brannej povinnosti, akoby uzatvorili voči verejnosti. Dnes už nie je každý odvedený muž slúžiaci v armáde v prospech štátu zdrojom informácií o dianí v armáde pre širokú verejnosť, ale tieto informácie sú dnes sprostredkovávané okrem už len časti slovenskej populácie, ktorá slúži v profesionálnej armáde, hlavne médiami, ktoré vytvárajú súčasný obraz o tom, čo sú dnešné ozbrojené sily. Tu je na mieste otázka, čo je to za dôvera, na základe čoho sa vykazuje a prečo to ozbrojené sily nepociťujú v podpore ich požiadaviek.
Klamlivý pocit osobnej bezpečnosti, podporovaný ilúziou, že mier je trvalý, často tendenčne prezentovaná garancia našej bezpečnosti v rámci NATO bez potreby nášho aktívneho vkladu, nedostatočné riešenie problémov napr. v oblasti modernizácie ozbrojených síl, kauzy v oblasti obstarávania a medializované zneužívanie verejných financií cez reálne problémy štátov napr. v zdravotníctve, školstve, v sociálnej oblasti a ďalšie faktory výrazne prispievajú k nedôvere až apatií širokých más sa podieľať (podporovať) na riešení bezpečnostných a obranných otázok To má a bude mať významný dopad na vnímanie budúcich operácií NATO. Na druhej strane je celkom jednoznačné, že bez účastí ozbrojených síl hlavne v bojových operáciách, bude stále zložitejšie zdôvodňovať potrebu navyšovania, či udržiavania obranných rozpočtov.
Situácia na Ukrajine jasne dokazuje, že bezpečnosť a obrana musí byť vec verejná, a preto vo verejnosti by sa mal aj rozvíjať a udržovať pocit zodpovednosti za obranu a bezpečnosť. Realita, kedy širší záujem o stav ozbrojených síl sa objavuje až ako následok udalostí na Ukrajine, s ktorou má Slovensko hranicu necelých sto kilometrov, je ďalším príkladom neadekvátneho politického vnímania reálneho stavu spôsobilostí ozbrojených síl, ako i celého systému obrany a bezpečnosti krajiny. Preto bude nevyhnutné k tomu nastaviť celé prostredie vrátane legislatívy a politických dohôd naprieč relevantným politickým spektrom. Mnohé príčiny, prečo sa táto zásadná problematika dostáva na okraj záujmu spoločnosti boli popísané a preto stav vnímania ohrození a bezpečnosti je ďalší faktor, ktorý je možné zaradiť do podmienok, ktoré budú vplývať na spôsobilosti ozbrojených síl a ktoré budú ovplyvňovať budúce operácie NATO.
Vzájomné vzťahy a dôvera v Aliancii
Aktuálne aliančné skúsenosti z operácií NATO, ale tiež medzinárodné koaličné operácie pod vedením USA v Afganistane a v Perzskom zálive ukazujú síce užitočnosť príspevkov malých národov v mnohonárodných operáciách, ale tiež odhalili niekoľko slabých stránok, ktoré spôsobili trenie medzi účastníkmi v mnohonárodných operáciách. Každý národ prináša svoje vlastné diplomatické, informačné, vojenské, ekonomické (DIME) a iné nástroje a záujmy, ktoré je potrebné v mnohonárodnom projekte vziať do úvahy. Tie však nie vždy podporujú splnenie spoločných cieľov operácie stanovených pre medzinárodného veliteľa.
Na jednej strane pokračujú škrty v zdrojoch určených pre ozbrojené sily, na druhej strane rastie dopyt po profesionálne odvedenej práci. Súčasné i budúce operácie budú s touto realitou dlhodobo konfrontované. Jedným z vážnych príkladov obmedzovania plnohodnotného využívania vojakov v medzinárodných operáciách sú národné obmedzenia participujúcich vojenských jednotiek, ktoré boli veľkým problémom v spoločnom postupe pri naplňovaní cieľov operácie ISAF v Afganistane. Vojaci členských krajín by mali robiť hlavne to, na čo sú pripravovaní, teda bojovať a rovnocenne spoločne pôsobiť v rôznych typoch spojeneckých operácií. Skúsenosti sú však iné. Problémy s národnými obmedzeniami a nedostatočnou spôsobilosťou nasadenia a pôsobenia vojsk mnohých štátov v rámci koalície v bojových operáciách, vyprovokovali predovšetkým v súvislosti s NRF (NATO Response Forces – Sily rýchlej reakcie NATO) na medzinárodnej úrovni hlasné používanie známej tézy: „use it, or loss it“. Tézu, ktorá jasne deklaruje nespokojnosť s transformačným úsilím armád mnohých štátov v NATO, ale hlavne politicky limitovaným použitím vojenských príspevkov do spoločných operácií.
Na jednej strane síce vidieť ďalšiu štátnu vlajku na spoločnom mieste, ale na druhej strane sú to obmedzenia veliteľov v týchto operáciách, ktorí nemôžu použiť silu, ktorej velia podľa vlastného zámeru. To spôsobuje problémy, na ktoré sa velitelia dlhodobo sťažovali doposiaľ v každej z uvedených operácií, od prípravy rozhodnutí, cez zaručovanie bezpečnosti, logistiky, zdravotníckeho zabezpečenia, rotácií, až po riešenie situácií priamo v operáciách, prečo jedni vojaci môžu ísť do bojových operácií a druhí nie. Pritom väčšina profesionálnych vojakov chápe, v čom je ich hodnota a nechcú byť v ničom rozdielni s inými vojakmi v medzinárodnej vojenskej operácii. Rozhodujú však politici a tí z rôznych dôvodov obmedzujú ich vyslanie a použitie v danej operácií.
Príkladom bolo neprijatie rozhodnutia o nasadení bojového príspevku ozbrojených síl Slovenska do operácií, pretože by to znamenalo nielen vyššie riziko ohrozenia a možnej straty životov vysielaných vojakov (doposiaľ slovenské ozbrojené sily stratili pri plnení úloh v zahraničných misiách 57 žien a mužov) a tým aj možné ovplyvnenie verejnej mienky, navýšenie finančných prostriedkov na modernizáciu a výcvik ozbrojených síl a iné súvislosti. To v konečnom dôsledku spôsobilo, že slovenskí vojaci plnili v medzinárodných operáciách len také úlohy, ktoré nemali zásadný vplyv na reformné úsilie v samotných ozbrojených silách. Boli to síce jedinečné skúsenosti, ale na formovanie požiadaviek na tvorbu agilných bojových jednotiek zásadný vplyv nemali.
Pozitívny vplyv desaťročného pôsobenie Slovenska v NATO na politické rozhodnutia o vysielaní bojových jednotiek prináša svoje výsledky až v posledných rokoch, kedy boli vyslané a rotované napr. EOD tímy (Explosive Ordnance Disposal – zneškodňovanie výbušných prostriedkov) , príslušníci ktorých boli priamo do terénu v Afganistane nasadzovaní na prieskum, odstraňovanie a likvidáciu nástražných výbušných systémov a munície. Rovnako tak je možné kladne hodnotiť prebiehajúce, či pripravované rotácie síl špeciálneho určenia, zdravotníckych, poradenských a výcvikových tímov a účasť dôstojníkov v rôznych funkciách v medzinárodných veliteľstvách a štáboch. Tieto príspevky a nimi získané skúsenosti budú nadlho cenným príspevkom do portfólia ozbrojených síl. Čo stále chýba, je účasť organických mechanizovaných jednotiek v bojových operáciách, a tiež účasť síl a prostriedkov vzdušných síl vo vzdušných operáciách a získavanie skúsenosti z reálnych operácií niektorých ucelených prvkov síl podpory a zabezpečenia.
Dlhodobým problémom v Aliancii je rozdielny stav armád, ako aj celých obranných a bezpečnostných systémov. Je veľmi zložité hovoriť o dôvere a solidarite, hlavne zo strany štátov, ktoré napr. napĺňajú požiadavky vyčleňovania zdrojov vo výške 2 % HDP na obranu smerom ku štátom, ktoré v rámci Aliancie tieto záväzky neplnia. Príklad Ukrajiny jednoznačne ukazuje, že akákoľvek argumentácia o nemožnosti napĺňať túto požiadavku vyznieva pokrytecky a neprofesionálne (nezodpovedne).
V snahe ísť do širšej medzinárodnej spolupráce bráni i fakt, že nielen politici, ale aj odborníci reálne zhodnocujú kondíciu možného partnera a ak ten nemá v zásade čo ponúknuť tak, aby z toho bola vzájomná výhodnosť, tak je spolupráca spochybňovaná. Tieto súvislosti sú často vnímané pri tvorbe medzinárodných projektov. Príkladom toho je v rámci NATO očakávaná podstatne intenzívnejšia spolupráca medzi SR a ČR, alebo tiež doposiaľ často len deklaratívna spolupráca v oblasti vojenského priemyslu a spoločných vojenských projektov a to aj napriek dlhotrvajúcej existencií zoskupenia stredoeurópskych štátov V-4.
Uvedené súvislosti sú často diskutované aj na medzinárodnej úrovni predovšetkým v dôsledku nedostatočného riešenia týchto problémov na domácej pôde, ktoré bude potrebné postupne odstraňovať, alebo riešiť tak, aby hlavne menšie štáty svojím prístupom a svojimi príspevkami neprinášali do plnenia spoločných cieľov v rámci koalície viac problémov ako profitu. Práve dôvera a solidarita budú i naďalej ovplyvňovať vzájomné vzťahy v koalícií, čo môže byť ďalším faktorom nestability Aliancie s dopadom na stav spôsobilostí ozbrojených síl a budúce operácie NATO.
Záver
Ukazuje sa, že hlavnou výzvou pre NATO ako celok bude spoločne a správne definovať budúce úlohy vojenskej sily, na základe ktorých bude možná tvorba požiadaviek na rozvoj nutných vojenských spôsobilostí ako súčasť komplexného prístupu. Aj menšie členské štáty NATO majú rovnakú úlohu ako celé NATO pri zvažovaní národnej úrovne ambícií, akú chcú hrať adekvátnu úlohu v rámci jednotlivých typov operácií. Limitované možnosti predovšetkým malých štátov (ekonomický a politický vplyv, zdrojové možnosti, regionálne zaradenie, vojenská sila a iné) by mali byť preto znásobované aktívnou a dôveryhodnou účasťou týchto štátov v medzinárodných organizáciách so záujmom udržania svojej národnej identity a profilu v rámci NATO.
Schopnosť NATO produkovať požadovanú kvalitu ľudí na management jeho funkčnosti bude závisieť od samotných jeho členov tak, aby sa dosahovala vyváženosť medzi ohrozeniami a spôsobilosťami na ich elimináciu. Je pochopiteľné, že vyspelé demokratické štáty majú ambície budovať svoju bezpečnosť na viac preakčných než reakčných nástrojoch. Do popredia zreteľne vystupuje prevencia konfliktov a krízový manažment.
Niet pochýb, že kolektívna bezpečnosť poskytuje neporovnateľné efektívnejšie záruky tak na vlastnú ako i bezpečnosť v koalíciách. Primárnu úlohu je potrebné vidieť v príprave na budúce možné operácie a v prevencii. Ide teda o hľadanie najschodnejších riešení. Pravdepodobne zásadný zvrat sa očakáva v smerovaní operácií NATO po ukončení operácie ISAF od r. 2015, kedy sa zásadne zmení priama použiteľnosť ozbrojených síl, obzvlášť v malých štátoch, kedy ich armády nebudú každodenne pripravovať rotácie do bojovej operácie, alebo sa podieľať na pripravovaní novej bojovej kontribúcie.
Spôsobilosti potrebné na reakciu na neočakávané situácie sú tými, čo definujú moderné ozbrojené sily, ktoré budú schopné plniť úlohy budúcich operácií NATO. Ich hlavnými atribútmi sa musia stať: agilnosť, všestrannosť, nasaditeľnosť, expedičnosť, zdokonalené schopnosti prežitia a ničenia, udržateľnosť, mobilita a interoperabilita.
Doterajší trend posledného desaťročia hlavne v podmienkach menších štátov naznačuje, že bez priamej účasti ozbrojených síl v bojových operáciách, sa budú vynárať stále častejšie otázky o potrebnosti ozbrojených síl, o ich predurčení, modernizácií, či orientácií hlavne na domáci krízový manažment, až po debaty o zmene podstaty armád malých štátov z doteraz plne profesionálnych na iný charakter.
Možná zmena v tomto uvažovaní by mala nastať aj za základe celkovo rýchlej a minimálne pre európsku bezpečnosť nepriaznivej situácie na Ukrajine. Mier nie je samozrejmosť, ale fenomén, o ktorý je potrebné sa starať stále. Preto sa očakáva prijatie zodpovedných rozhodnutí, prostredníctvom ktorých aj menšie krajiny by mali deklarovať solidaritu a odhodlanie prispieť k budovaniu dôvery a stability. Zodpovedné rozhodnutia aj preto, aby sa v prípade, že sa situácia na Ukrajine upokojí, nemohli dnes medializované politické prehlásenia o urýchlenej modernizácií, či intenzívnejšej medzinárodnej spolupráci opäť zapadnúť do zabudnutia. Ozbrojené sily by sa predsa nemali nemodernizovať ad hoc, ale systematicky preto, aby ich spôsobilosti boli trvalé na elimináciu a prispenie k eliminácií akéhokoľvek ohrozenia.
Z pohľadu širokej verejnosti, v situácii, keď sú občania konfrontovaní predovšetkým napr. s otázkami (ne)zamestnanosti, zdravia, vzdelávania, sociálnych istôt a pod., a nie, ako čeliť možnej vojenskej hrozbe, pri známom fenoméne dneška – „na nič nie je dosť peňazí“, musia byť predovšetkým politickí lídri v zhode s velením armád. Ich úlohou je byť kedykoľvek pripravení kvalifikovane zdôvodňovať nutnosť rozvoja obrany, modernizácie vlastných ozbrojených síl v súlade s požiadavkami NATO na kompatibilitu a interoperabilitu a riešenie ďalších problémov systému bezpečnosti a obrany.
Ochota konštruktívne a z dlhodobého hľadiska riešiť túto oblasť predpokladá, že v krátkom čase bude musieť byť dosiahnutá zmena, či nastolenie takého myslenia a formovania politickej vôle, ktoré budú v zhode s vývojom bezpečnostných hrozieb v neustále sa meniacom svete. Preto sa ukazuje, že jediný spôsob ako možno čeliť dynamike a zložitosti sústavne meniaceho sa nestabilného bezpečnostného prostredia, je akceptovať ich ako súčasť zdravého rozvoja systémov bezpečnosti, obrany i samotných ozbrojených síl, ako neustále hľadanie cesty prispôsobovania sa stále sa meniacim podmienkam prostredníctvom tvorby očakávaných spôsobilostí ozbrojených síl a ďalších aktérov pre budúce operácie NATO.
Použitá literatúra a zdroje:
Frantzen, H. A. 2005. NATO and Peace Support Operation, 1991 – 1999: Polices and Doctrines. New York : Frank Cass. 239 p.
IVANČÍK, R. – JURČÁK, V. 2013. Peace Operations of International Crisis Management. Ostrowiec Świetokrzyski, Poland: Wyźsa Szkola Biznesu i Przedsiebiorczości w Ostrowcu Św., 2013. 182 s. ISBN 978-83-936652-6-6.
IVANČÍK, R. 2012. Alokačná a technická efektívnosť financovania obrany v Slovenskej republike. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, 2012. 146 s. ISBN 978-80-8040-444-4.
IVANČÍK, R. 2012. Operácie na podporu mieru NATO – nástroj medzinárodného krízového manažmentu na zaistenie medzinárodnej bezpečnosti a mieru. In Krízový manažment, 2012, roč. 11, č. 2, s. 18-25. ISSN 1336-0019.
MIZERA, M. – MACKO, P. 2013. NATO Forces 2020: Role of connected forces initiative. Dostupné na: http://cenaa.org/wp-content/uploads/2014/05/Miroslav-Mizera-Pavel-Macko-PP-No.-8-2013-Vol.-2.pdf
NATO. 1999. Alliance´s New Strategic Concept. Washington D.C., 1999. Dostupné na: http://www.nato.int/cps/en/natolive/official_texts_27433.htm
NATO. 1999. Alliance´s New Strategic Concept. Washington D.C., 1999. Dostupné na: http://www.nato.int/cps/en/natolive/official_texts_27433.htm
NATO. 2001. AJP-3.4.1. Peace Support Operations
NATO. 2002. AJP-01(B). Allied Joint Doctrine
NATO. 2003. AJP 3.4.1.1. Peace Support Operations Techniques and Procedures
NATO. 2003. AJP-9. NATO Civil-Military Co-operation (CIMIC) Doctrine
NATO. 2006. NATO Handbook. Brusel: NATO Public Diplomacy Division
Škvrnda, F – PAWERA, R. – WEISS, P. 2008. Medzinárodná bezpečnosť. Bratislava : Ekonóm. 136 s. ISBN 978-80-225-2527-5.
Škvrnda, F a kol. 2010. Medzinárodné politické vzťahy. Bratislava : Ekonóm. 230 s. ISBN 978-80-225-2918-1.