genmajr. v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
Pred nedávnom poľský prezident Bronislav Komorowski vyjadril zámer (či už rozhodnutie?) že jeho krajina si musí zabezpečiť protiraketovú obranu vlastným poľským štítom, ktorý však môže byť v budúcnosti súčasťou aliančného dáždnika. Neskôr bolo doplnené, že v spolupráci s Francúzskom a Nemeckom. Zároveň prezident povedal, že investície do poľských ozbrojených síl nemajú zmysel, ak sa nedokážu samostatne brániť pred útokmi zo vzduchu.
Generálne možno konštatovať, že to vyvolalo väčšie či menšie prekvapenie alebo aj rozpaky.
Myslím, že si treba pripomenúť bližšiu aj dávnejšiu históriu v oblasti záujmov o Poľsko a jeho obranyschopnosti. V minulom storočí išlo predovšetkým o deľbu jeho územia medzi Hitlerom a Stalinom. Pričom spojenci Poľska ho nechali im napospas, bez pomoci pri jeho obrane. A hoci zbraňovo boli oproti Wermachtu zaostalí, hrdinsky a statočne odolávali niekoľko týždňov.
Pred pár rokmi, keď vtedajší americký prezident George Bush deklaroval v rámci budovania predsunutej protiraketovej obrany, na základe bilaterálnych zmlúv (medzi USA a Poľskom ale aj USA a Českou republikou – radar) vybudovanie stacionárnej základne antirakiet (upravených rakiet Minuteman II. alebo III.) a neskôr aj jej ochrany systémami Patriot (PAC-3) a možno aj THAAD, po výmene administratívy na čele s prezidentom Obamom nastala zmena.
Prezident Obama pôvodné dohody modifikoval a navrhol nový integrovaný systém protiraketovej obrany v rámci NATO pod názvom European Phased Adaptive Approach (EPAA) s hlavnou úlohou USA. V prvej etape, pre juhovýchodnú Európu sa integrovali národné systémy niekoľkých krajín, predovšetkým tie, ktoré sú postavené na námornej platforme a v rámci súčasného systému Aegis s raketami SM-3 raketami Block IA. Zároveň je už od februára nasadený radarový systém AN/SPY-2 na území Turecka. V druhej etape príde na rad Rumunsko, umiestnením pozemných mobilných antirakiet systému Aegis s antiraketami SM-3 Block IB od roku 2015. V ďalšej etape sa bude riešiť Poľsko s umiestnením zdokonalených antirakiet Block IIA, ktorých vývoj a skúšky pokračujú a budú pripravené od roku 2018. V poslednej etape, od roku 2020, bude realizovaná obrana USA so sofistikovanými antiraketami Block IIB, ktoré sú momentálne v koncepte.
Potrebné je uviesť, že antirakety SM-3 sú predurčené na ničenie rakiet krátkeho a stredného doletu (do 1000 – 3000 až 5500 km), čo by malo stačiť aj na ruský Iskander-M, ktorý bude novo rozmiestnený v Kaliningrade, Bielorusku či Rusku.
K Poľsku je však ešte potrebné uviesť, že od jesene začnú budovať na svojom území americkú leteckú základňu na ktorej bude dislokovaných 16 lietadiel F-16 a 4C-130 Herculesy. Od júna tohto roku aj americký protiraketový systém Patriot a všeobecne a aj v tomto kontexte sa pripomína, že sú najbližšími spojencami USA v Európe. Taktiež je možné konštatovať, že umiestnenie mobilných antirakiet samo o sebe bezpečnosť výrazne nezvýši.
Je možné sa domnievať, že Poľsko je sklamané z toho, že pri výmene administratívy v USA nie je stabilita a že sa mení politické rozhodnutie o protiraketovom štíte. Na margo Poliakov však možno povedať, že zle analyzovali už dlhodobé protistojace politické názory a prejavy demokratov či republikánov v oblasti zbrojného programu – protiraketovej obrany, jeho architektúry, vývoja, skúšok, (ne)spoľahlivosti a financovania.
Taktiež je možné predpokladať, že ak sa členské krajiny NATO nebudú potrebnou mierou podieľať na financovaní tohto systému tak v kontexte aj drastických rozpočtových časov americká snemovňa bude brzdiť jeho realizáciu. Americký Kongres chce väčší finančný príspevok od Európy a preto až ¼ prostriedkov zablokoval. A to je zrejme oprávnená obava Poľska, hlavne z časového plnenia, ale aj stability celkového záväzku Američanov, najmä ak sú opäť voľby predo dvermi.
V kontexte uvedeného, je možné pochopiť Poliakov, že na jednej strane boli a sú ústretoví voči záujmom USA v Európe, ale aj v Afganistane či Iraku a na druhej strane ich Američania, tak trocha vodia za nos.
Ale tiež je potrebné si uvedomiť, že politické, bezpečnostné a obranné záujmy na zmysel, poslanie a funkcie protiraketovej obrany sa môžu v Spojených štátoch v obsahu aj rozsahu meniť a to aj napriek stále deklarovanom transatlantickom spojenectve.
V toku niekoľkoročného vývoja o architektúre a časových limitoch realizácie protiraketového systému predsunutého do Európy sa ho Poliaci snažili využiť aj pre spojenie s modernizáciou armády, najmä protivzdušnej obrany v kontexte ruských výhrad k raketovej základni, čo však Američania odmietali, ako priamo nesúvisiace.
Zdá sa, že aj napriek privilegovanému vzťahu Varšavy a Washingtonu, napriek vojenskej pomoci či rozmiestnenia jedného z prvkov novej integrovanej protiraketovej obrany v Európe, nie je región Poľska sférou strategických záujmov Spojených štátov. Nie je však cieľom Poľska opätovne pritiahnuť Spojené štáty k starému kontinentu, napriek tomu, že ich strategické záujmy sú orientované do oblasti Perzského zálivu a Ázie?
A ak sa Poľsko a to dosť viditeľne neobáva darebáckeho Iránu alebo Severnej Kórei či teroristov, tak voči komu a čomu chce realizovať národnú protiraketovú obranu? Proti komu potrebuje Poľsko PAC-3 (Patrioty) a F-16? Odpoveď je pomerne jednoznačná, proti Východu.
Pripomenúť možno skutočnosť, že Poľsko aj napriek svetovej hospodárskej krízy, na rok 2012 vyčlenilo do rozpočtu pre obranu 1,95% z HDP (9 mld. dolárov), čo predstavuje popredné miesto v rámci európskych štátov. Z toho na modernizáciu plánujú minúť ¼ tohto rozpočtu. Čiastka 3 či 6 mil. dolárov určite postačovať nebude.
Národná protiraketová obrana nemôže sama o sebe zabezpečiť Poľsko pred hrozbami ako z východu, tak i darebáckych krajín či teroristov. Odkiaľ budú nakupovať jednotlivé komponenty protiraketového štítu? Asi dajú zarobiť Američanom.
Súčasné a budúce protiraketové systémy svojou vývojovou, skúšobnou, technologickou a výrobnou náročnosťou vyžadujú obrovské finančné prostriedky, ktoré si už nemôžu samostatne dovoliť ani najbohatšie krajiny sveta. Preto aj USA podmieňujú vybudovanie novej integrovanej protiraketovej obrany NATO na území Európy jej spolufinancovaním. Pokiaľ nebude Poľsko pokryté aj v rámci aliančného a amerického systému, tak to bude neefektívne vynaloženie prostriedkov a veľké sklamanie pre Poliakov.
Myslím, že všetky krajiny NATO a Európy dobre chápu dôležitosť ochrany a obrany pred prostriedkami zo vzduchu. Taktiež vedia, že tieto prostriedky majú svoju charakteristiku z pohľadu dosahov a mohutnosti, ale aj časovej realizácie. Je to príliš veľký rozsah a objem z hľadiska ich vrstvenia a počtu v jednom časovom okamžiku použitia, proti ktorému sa jedna krajina nemôže ubrániť. Nemôže taký protiraketový systém vybudovať samostatne z hľadiska obrovskej náročnosti na finančné zdroje, ktoré je nevyhnutné investovať do výskumu, vývoja, skúšok, výroby, ale aj exploatácie (životný cyklus), vrátane množstva neúspešných testov alebo celého vývoja zbraňového systému, ako to bolo napr. u letúňového lasera YAL-1A, ktorý stál Američanov cca 5 mld. dolárov.
Preto jediným reálnym a efektívnym východiskom je združenie prostriedkov a síl s cieľom spoločne riešiť túto gigantickú úlohu pre Európu, krajiny NATO, USA, ale aj ostatné zainteresované a dotknuté krajiny lebo tu nejde len o súčasnú architektúru tohto systému.
Použitá literatúra:
Severgin,O a Charlamov, I.: Polsko rozhodlo postavit vlastní jaderný štít? 7.8.2012
Stratfort, EurActiv: Zraniteľné Poľsko uprostred raketovej diplomacie.
Anýž, D.: Nikdy nic nemějte za definitivní. Ani současnou podobu aliančního protiraketového štítu. Natoaktual.cz
Dolejší, K.: Protiraketová základna v Polsku: Co chtějí Poláci? Britské listy. 21.3.2008
Letectví.cz: Aktivace amerického radaru v Turecku. 15.2.2012
Letectví.cz: Rusové mají data o antiraketách SM-3. 21.5.2012
Jánošík, P.: Dáždnik na hrozby. Slovenské národné noviny. 25.6.2012
Aktuálne.sk: Poľsko chce vybudovať raketový štít v spolupráci s Francúzskom a Nemeckom. 11.8.2012