Náčelník Generálneho štábu OS SR generálporučík Peter VOJTEK
Rozhovor s NGŠ OS SR uverejnený v časopise OBRANA č. 8 august 2012
Zhováral sa: Pavol Vitko
Otázka zmien v oblasti sociálneho zabezpečenia vojakov je jednou z tém, ktoré v našom rezorte rezonujú. Aj keď ešte zmeny nie sú zrejmé, na základné východiská sme sa opýtali generálporučíka Petra Vojteka. Ešte predtým sme sa zaujímali o budúcnosť našej účasti vo vojenských operáciách.
Mohli by ste na úvod zhrnúť, aké zmeny nastanú v najbližšom období v našich operáciách a misiách?
Čo sa tyká ISAF, v súčasnosti mame v Afganistane 344 vojakov. Od roku 2004, odkedy v tejto krajine pôsobíme, sa celkovo v operácii vystriedalo 2 535 príslušníkov našich ozbrojených síl. Vlada 18. júla prijala rozhodnutie, že do konca tohto roka z Afganistanu stiahneme 104 vojakov na strážnych a ženijných pozíciách. Ďalších 33 nasadíme. Budú to najmä vojaci jednotiek, ktoré sa podieľajú na výcviku afganských vojakov a policajtov tak, aby po odchode NATO dokázali udržať v krajine bezpečnosť. V zmysle záverov summitu NATO v Chicagu bude vojenská operácia ISAF končiť do roku 2014. S politickou časťou ministerstva a ďalšími kompetentnými dnes riešime najmä naše pôsobenie v Afganistane po roku 2014, keď sa operácia ISAF a aj úloha koaličných síl preklopí z bojovej na podpornú misiu. Čo sa tyká ďalšieho nasadenia v operáciách ALTHEA na území Bosny a Hercegoviny, ako aj operácie UNFICYP na území Cypru, tu zatiaľ nepredpokladáme väčšie zmeny v nasadení našich vojakov.
Po summite NATO v Chicagu ste v USA navštívili aj Národnú gardu štátu Indiana. V ktorých oblastiach bude pokračovať naša spolupráca s vojakmi USA v operácii ISAF?
Spojene štáty sú náš najvýznamnejší partner, ktorého skúsenosti a čiastočne aj zdroje využívame pri príprave a nasadení našich vojakov. Som rad, keď počujem zo strany takej vyspelej vojenskej organizácie, ako sú ozbrojene sily USA, mimoriadne vysoké hodnotenie našich vojakov. Tak to bolo aj po summite v Chicagu, keď som navštívil Indianu. Genmjr. Umbarger, veliteľ tamojšej Národnej gardy mimoriadne pozitívne hodnotil profesionalitu našich vojakov v rámci OMLT tímu, v ktorom spoločne
pôsobíme v Tarin Kowte. Dá sa povedať, že ma až prekvapilo, keď genmjr. Umbarger konštatoval, že Američania sú nielen ti, ktorí náš len podporujú, ale sa majú od náš aj čo učiť. Dnes už nie sme v polohe učiteľ – žiak, ale sme v pozícii rovnocenní partneri. Naši vojaci svojim nasadením a odbornosťou v misii dokazujú, že sú vysoko pripravení aj napriek hendikepu, ktorý spočíva v našom materiálnom zabezpečení. Tu treba zdôrazniť aj nasadenie našich špeciálnych síl z 5. Pluku špeciálneho určenia spoločne s Američanmi v rámci širšej spolupráce v NATO. Títo vojaci sú nasadzovaní do reálnych situácii v reálnom nepriateľskom prostredí. Nerád by som však hovoril, ktorí vojaci v ISAF majú dôležitejšiu úlohu, pretože v rámci nasadenia ma každý jeden z nich svoje miesto. Napokon keď zlyhá napríklad zásobovanie, aj ti najlepší bojovníci sú zakrátko nepoužiteľní. Pritom k ohrozeniu zdravia alebo životov môže dôjsť a, žiaľbohu, dochádza aj v prísne strážených kempoch.
Keď sme pri spolupráci s Američanmi, ako sa osvedčil nový systém dopravy našich vojakov do operácie ISAF…
Tento projekt ma osobne veľmi teší, lebo ak je v poslednom období aktuálne hovoriť o využívaní spoločných spôsobilosti, o poolingu a sharingu, toto je skvelý prípad spolupráce. Keďže dnes nevlastnime potrebne dopravne letectvo, hľadali sme možnosti riešenia prepravy s pomocou našich vojenských partnerov. Som veľmi vďačný americkej strane, najmä pánovi veľvyslancovi Theodorovi Sedgwickovi a bývalému vojenskému pridelencovi pplk. Terry Andersonovi, ktorí sa v tejto otázke veľmi angažovali. V relatívne krátkom čase sa nám podarilo zámer realizovať a poslednú rotáciu sme už urobili týmto systémom. Dôležitým faktorom je aj skutočnosť, že ušetrime značne finančne prostriedky. Ročne sme totiž na dopravu do ISAF v rámci zabezpečenia letov súkromnými spoločnosťami vynakladali okolo 3,5 milióna eur. To sú čisto ušetrene peniaze, pretože preprava
s Američanmi náš nestojí nič. Dnes na to mame amerického vojenského partnera. Ten realizuje prepravu z letiska Sliač, ktoré bolo rekonštruovane z prostriedkov NATO. Zároveň zvyšujeme vycvičenosť nášho leteckého personálu, ktorý na Sliači zabezpečuje všetky príslušné procesy, čo
považujem za ďalšiu pridanú hodnotu.
Druhou témou nášho rozhovoru je situácia sociálneho zabezpečenie vojakov a s ním súvisiace očakávané zmeny. Základnou otázkou je, či je dôvod na také znepokojenie, aké sa medzi niektorými profesionálnymi vojakmi prejavuje?
Aj keď EU hodnotí rast ekonomiky Slovenska pozitívne, všetci vieme, že ekonomická situácia u nás nie je dobra. V ozbrojených silách cítime jej následky už niekoľko rokov. V súčasnosti veľmi nerád počúvam vyraz „neodôvodnené výhody“ príslušníkov ozbrojených síl a zborov, pretože najprv si treba uvedomiť, o čom služba v uniforme je, a až potom diskutovať o nejakých výhodách. Pritom, a to vždy zdôrazňujem, nejde o výhody, ale o kompenzácie za náročnú službu. V zhode a v súlade s pripravovanou novelou zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov v rámci služby v ozbrojených silách sa chceme opäť vrátiť k pojmu celoživotne povolanie. Dnes mame mnoho žiadosti o výnimky od vojakov, ktorí chcú slúžiť dlhšie, ale nemôžeme si ich udržať, lebo nám v tom braní legislatíva. Súčasný systém bol nastavený na trochu Ine ekonomické a sociálne podmienky. Dnes ho treba zmeniť. Základnou myšlienkou je predĺženie služby profesionálnych vojakov. Tým zároveň stabilizujeme vojensky personál. Nechceme pritom robiť žiadne veľké zmeny v štruktúrach. Muším povedať, že ak sme poslednú veľkú reorganizáciu urobili v roku 2009, dodnes sme vďaka nej neušetrili v podstate nijaké finančne zdroje, ktoré by sa objavili v rozpočte v kategórii rozvoja, teda nákupu nových technológii a zbrani. Stále sme pritom redukovali počty vojakov, no nesústredili sme sa na optimalizáciu ostatných procesov. To treba zmeniť. Ak si uvedomíme, že rozpočet pre ozbrojene
sily je na tento rok asi 540 miliónov eur a takouto optimalizáciou by sme ušetrili len 5 alebo 10 % finančných prostriedkov, za ušetrených 50 miliónov by sme mohli nakúpiť nemalo tak nevyhnutne potrebného materiálu ako výstrojných súčiastok pre vojakov, automobilovej a výpočtovej techniky, munície či náhradných dielcov, ktoré potrebujeme. To sa tyká aj finančného zabezpečenia cvičení. Preto v tomto smere robíme prvé kroky. Vojakov pritom môžem ubezpečiť, že vedenie ozbrojených síl ma rozhodujúce slovo v tom, kde ušetrene financie reinvestujeme. Aj preto chcem povedať, že ak medzi dnes slúžiacimi vojakmi nejaké znepokojenie existuje, nie je odôvodnené. A to aj vďaka podpore politického vedenia rezortu, či zo strany prezidenta ako hlavného veliteľa našich ozbrojených síl.
V každom prípade, považujete súčasný systém sociálneho zabezpečenia vojakov za dlhodobo udržateľný?
Ešte raz opakujem, profesionálnym vojakom treba kompenzovať ich náročnú službu. Profesionálny vojak nie je obyčajný štátny zamestnanec. Pri nástupe do služobného pomeru prisahá, že vo svojej službe bude ochotný obetovať aj vlastný život. Že bude slúžiť vtedy a tam, kde to vlasť potrebuje. Vojak nediskutuje a nemôže diskutovať, či príde v sobotu do prace a je jedno či je noc, alebo mraz. Mrzí ma, keď sa pred verejnosťou často prezentuje vízia akejsi všeobecnej rovnosti v sociálnom systéme. Tak by to nešlo. Ak neexistuje rovnosť v plnení úloh, tak nemôže byť rovnosť ani v sociálnom zabezpečení. Tento systém však nie je vyvážený, pričom výdavky v osobitnom učte rastu rýchlejšie ako výdavky na skutočne slúžiaci personál. Preto je určite potrebne prijať nejaké opatrenia. Aj preto hovorím o kompenzáciách a nie o výhodách. Len skutočne jednoduchý príklad. Na generálnom štábe mam 82 % ľudí, ktorí dochádzajú. Všetci majú rodiny, ktoré musia žiť väčšinu týždňa bez nich, pričom to takmer vždy nie je ani ich prvé a ani posledne dochádzanie. Naši vojaci slúžia aj za hranicami, pričom plnia úlohy, o ktorých rozhodol niekto iný. Zabezpečujú pokoj a mier v krajinách, kde odvádzajú vynikajúcu pracú. Sociálny systém im muší preto kompenzovať náročnosť služby. Tiež musí zaručovať ich rodinným príslušníkom, ich manželkám a deťom, že keď sa vojakom niečo stane, budú mať istotu. Na toto zabezpečenie pritom nedostávame žiadne extra peniaze z ministerstva financií, ale riešime ho v rámci rozpočtu ozbrojených síl a nášho účtu vo Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia. Budeme sa snažiť znížiť počet vojakov, ktorí nám odchádzajú do
systému sociálneho zabezpečenia. Dĺžku služby sa pousilujeme natiahnuť na viac ako 30 rokov, pričom dnes je to okolo 22 rokov. To znamená, že zákon nastavujeme tak, aby pre nich bolo
výhodnejšie, aby čo najdlhšie ostali slúžiť v uniforme. Takže sa nám zníži počet ľudí, ktorí odídu do sociálneho systému a predĺži sa doba, keď budú tento sociálny systém dotovať. Len tak sa nám postupne systém vyváži a už nebude narastať výška dotácie osobitného sociálneho účtu vojakov, čo je dnes predmetom rôznych analýz. Môžem teda ubezpečiť všetkých, že na príprave nového sociálneho zákona participujeme veľmi pozorne, že tých, čo slúžia, sa negatívne nedotkne a že aj do budúcnosti tu bude špecificky systém sociálneho zabezpečenia pre vojakov, pretože výkon služby v ozbrojených silách si to vyžaduje.
Témou tohto čísla sú ženy vo vojenskej uniforme. Aké percento žien v OS považujete za primerané?
Takto by som otázku nestaval. Aj preto, lebo každá armáda ma inú prax a iné skúsenosti. Niekde je to 15 %, niekde viac ako 20 %, keď budeme hovoriť o Izraeli, je to ešte viac. Mame v ozbrojených silách 1 096 žien, čo tvorí 8,67 %. Odvádzajú vynikajúcu pracú. V niektorých pozíciách je možno lepšie, keď
ju obsadí žena, na inej sa možno bude dariť viac mužovi. Hranice sa však definovať nedajú. Vždy ide o to, aká je to žena a aký je to muž. Nehovorme preto o percentách, ale hovorme o tom, či je niekto schopný pracovať ako líder alebo či je schopný plniť normy, ktoré sú stanovene pre profesionálneho
vojaka OS. Môžem vás ubezpečiť, že naše vojačky bývajú často lepšie ako vojaci. Sú schopne dosiahnuť aj veľmi vysoké posty. Spomeňme napríklad plukovníčku Soňu Matunakovu. Teší ma, že
dnes mame viacero žien vo vedúcich veliteľských funkciách v podplukovníckych hodnostiach. Nepochybujem o tom, že postupne ich bude ešte viac a s vyššími hodnosťami.