genmjr. v.v. Ing. Jaroslav KUČA
Článok uverejnený v CENAA
Vojenská spolupráca medzi krajinami je dôležitá najmä kvôli ich schopnosti zapájať sa do medzinárodných operácií v stále zložitejšom medzinárodnom prostredí. Jediným meradlom úspešnosti tejto spolupráce je reálne spoločné nasadenie jednotiek v operáciách. Pre malé krajiny je nesmierne dôležité nájsť si už dnes svojho partnera pre budúce operácie. Technická interoperabilita na najnižšej taktickej úrovni sa nedá budovať s každým a tesne pred vyslaním do operácie (ako sa to často stáva dnes). Preto je pre malé, ale aj pre veľké krajiny výhodné budovať spoločné jednotky a spoločné štruktúry velenia. Aj SR bola súčasťou rôznych iniciatív v tomto smere.
Nemá zmysel zaoberať sa všetkými multilaterálnymi alebo bilaterálnymi projektmi. Z vojenského pohľadu možno povedať, že po našom vstupe do NATO a EÚ kvalita našej účasti na medzinárodných projektoch podstatne vzrástla, čo nám poskytuje nové príležitosti, ale zároveň aj výzvy. Medzinárodná vojenská spolupráca SR bola primárne orientovaná na našu účasť v operáciách medzinárodného krízového manažmentu (MKM), na tvorbu Síl rýchlej reakcie NATO (NATO Response Force – NRF) a Bojových skupín EÚ (BS), na vytváranie, respektíve posilňovanie medzinárodných veliteľských štruktúr NATO a EÚ, na prípravu síl, ich výcvik, vzdelávanie vojenského personálu a v neposlednom rade aj na budovanie budúcich spôsobilostí v rámci NATO a EÚ.
V medzinárodnej spolupráci nám však chýbala a chýba jasná jednotná vízia vojenskej spolupráce a spolupráce v oblasti bezpečnosti a obrany, ktorá by bola zakotvená v integrovanej vízii zahraničnej a obrannej politiky voči našim spojencom v Aliancii a v EÚ alebo partnerom, zdieľajúcim spoločné hodnoty a ciele. V prípade SR je to predovšetkým V4 a jej najbližšie geografické okolie (V4+). Množstvo projektov medzinárodnej vojenskej spolupráce bolo v minulosti odštartovaných na popud aktuálneho politického vedenia, pričom týmto politickým rozhodnutiam iba málokedy predchádzali vojensko-odborné hodnotenia a definovanie vojenskej požiadavky, cieľov a efektov týchto projektov na rozvoj ozbrojených síl. Najčastejšie sa tak stávalo pri zmenách vo vedení rezortu obrany, ktorých od roku 2000 bolo až príliš veľa. Príkladom čisto politického rozhodnutia, ktorému chýbal vojensko-odborný kontext, bolo v roku 2001 rozhodnutie ministrov obrany zriadiť veliteľstvo mnohonárodnej CZ-PL-SK brigády so sídlom v Topoľčanoch. Projekt sa napriek mnohým „detským chorobám“ stal úspešným projektom, ktorý mal potenciál a aj ambíciu ďalšieho rozvoja. Avšak po troch rokoch fungovania (2002-2005) mnohonárodná brigáda zanikla ešte pred dosiahnutím plnej operačnej pripravenosti (FOC). Projekt skončil skôr, než účastnícke krajiny mohli kapitalizovať to, čo bolo doň vložené v podobe pridanej hodnoty spoločne pripravovaných a spoločne používaných vojenských spôsobilostí. V každom prípade však tento projekt splnil svoj základný politický cieľ, pre ktorý vznikol: demonštroval politickú podporu Česka a Poľska pre vstup SR do NATO.
Pri vytváraní spoločných veliteľstiev bola SR v roku 2002, spolu s ďalšími krajinami v regióne, oslovená poľskou stranou s návrhom na vytvorenie mnohonárodného zborového veliteľstva v poľskom Krakove a na posilnenie Mnohonárodného zboru severovýchod (MNC NE) v Štetíne. Do krakovského zboru mala SR prispieť 25 vojakmi. Ďalšie rozhovory však čoskoro išli do útlmu už na pracovnej úrovni. Opačné smerovanie mala naša účasť v MNC NE Štetín. Začiatkom roka 2005 bolo postupne vyslaných prvých desať vojakov, zbor dosiahol plnú operačnú pripravenosť v tom istom roku a v roku 2007 bol po prvýkrát nasadený v operácii ISAF na posilnenie kompozičného veliteľstva kľúčovým personálom. Úspešné nasadenie si novovytvorený zbor zopakoval v Afganistane ešte dvakrát. Pre SR je účasť v medzinárodných veliteľských štruktúrach jedinou príležitosťou pripravovať vojenský personál v medzinárodnom prostredí, pre ktoré je tento personál predurčený a ktorého je integrálnou súčasťou. Kvalita nášho príspevku mala byť posilnená možnosťou obsadenia generálskej pozície v tomto veliteľstve. Namiesto otvorenia tejto otázky na najvyššej vojenskej úrovni prišlo v roku 2008 rozhodnutie o znížení našej účasti v tomto zbore o 50%, spolu so znížením našej účasti v ostatných veliteľstvách NATO, EÚ a nášho zastúpenia pri týchto veliteľstvách. Toto rozhodnutie sa realizovalo v najnevhodnejšom čase, kedy Aliancia a všetci spojenci mali finančné problémy, hľadali spoločné riešenia na elimináciu dôsledkov finančnej krízy. Nepochopiteľným sa v tomto prípade stal postoj velenia OS SR, ktorý akoby spochybňoval prínos našej účasti v medzinárodných štruktúrach pre ozbrojené sily
Veľmi sľubne sa rozvíjajúcim a prelomovým projektom V4 sa mohla stať modernizácia bojových vrtuľníkov Mi-24. Diskusie o tomto spoločnom projekte sa začali v roku 2002 a všetko nasvedčovalo tomu, že krajiny V4 nielenže deklarujú politickú schopnosť dohodnúť sa na dobrej veci, ale využijú aj značný ekonomický potenciál tohto projektu. Po viac než roku diskusií na rôznych úrovniach v júni 2003 ministri obrany V4 nakoniec rozhodli, že každá krajina bude realizovať modernizáciu Mi-24 samostatne. Vojensko-odborný pragmatizmus sa nedokázal presadiť zoči-voči národnému egoizmu a dôveru nahradilo iba veľké sklamanie.
Pri modernizácií tanku T-72 už každá krajina išla vlastnou cestou a tieto prístupy poznačili všetky ďalšie veľké modernizačné a akvizičné projekty krajín V4.
Každý štát si samostatne rieši modernizáciu svojho letectva, či už sú to bojové lietadlá, dopravné lietadlá alebo vrtuľníky. Podobne je to aj u pozemných síl. Každá krajina V4 preferuje iné obrnené transportéry, či komunikačné a informačné systémy a s tým súvisí aj celá logistika ozbrojených síl. Ozbrojené sily krajín V4, ktoré ešte pred 10 rokmi mali vo svojom arzenáli jednotnú výzbroj sa dnes od seba technologicky vzďaľujú. Minuli sme príležitosť a nevyužili sme potenciál, ktorý tu bol a ktorý sa každým rokom, respektíve každým akvizičným projektom, zmenšuje.
Podobné zlyhanie mal aj projekt V4 pod názvom „Spoločné nebo“, s ktorým v roku 2002 prišla česká strana. Už vtedy sa narážalo na technické problémy spolupráce. V Maďarsku bolo rozhodnuté o nákupe JAS 39 Gripen, v Poľsku F-16, v Česku sa (v tom čase) ešte definitívne nerozhodlo a o Slovensku bolo známe, že na nové stíhačky nemá a preto bude pokračovať v prevádzkovaní Mig-29. Problémom tohto projektu bola nie len otázka vzdušnej suverenity štátov, ale aj komunikácia rôznych typov lietadiel tak medzi sebou ako aj s PVO iného štátu a technická podpora u hostiteľského štátu. Tento projekt mal samozrejme oveľa širšie chápanie než len technické riešenie. Aj keď Slovensko prijalo český návrh, nakoniec diskusie koncom roku 2003 uviazli na mŕtvom bode.
V roku 1996 je vidieť jednu z prvých regionálnych iniciatív, ktorá však nikdy naplno nerozvinula svoj potenciál a dnes už upadá do zabudnutia. Bola ňou iniciatíva Rakúska inštitucionalizovať stredoeurópsku spoluprácu v oblasti mierových operácií v projekte CENCOOP (Central European Nations Cooperation). Okrem Slovenska a Rakúska sa na tomto projekte zúčastnili aj Maďarsko, Rumunsko, Slovinsko a neskôr aj Švajčiarsko (to v roku 2006 iniciatívu opustilo) a Chorvátsko. Jediným skutočným výsledkom bolo spoločné pôsobenie slovenských a rakúskych vojakov v operácií UNDOF na Golanských výšinách, ktoré už tiež skončilo.
Spoločný projekt Maďarska, Slovenska, Rumunska a Ukrajiny – Mnohonárodný ženijný prápor TISA – vznikol na začiatku roku 2001 ako reakcia týchto krajín na časté záplavy na rieke Tisa. Nasadenie tohto práporu nebolo nikdy nutné, projekt je stále živý a spolupráca spočíva v spoločných cvičeniach a vo výmene skúseností.
SR sa v minulom roku zapojila do poľskej iniciatívy naplniť nové požiadavky NATO a podieľať sa na vytvorení jedného spojovacieho práporu NATO. Záväzkom SR je vytvoriť Nasaditeľný modul komunikačných a informačných systémov (NATO DCM) v rámci spojovacieho práporu síl NATO, ktorého veliteľstvo bude v Poľsku (Bydgoszcz). Význam tohto záväzku podčiarkuje skutočnosť, že tento modul bude ďalšou vojenskou jednotkou OS SR pod priamym velením SACEUR-a. NATO DCM bude nasadený ako jeden z prvých v priestore operácie a prináša vysokú hodnotu pre integráciu a interoperabilitu všetkých zúčastnených v priestore operácie. Príprava personálu a výcvik jednotiek bude sledovať najvyššie štandardy NATO. SR tak nadobudne už ku koncu budúceho roka vysoko modernú, plne interoperabilnú jednotku najvyššej pripravenosti, ktorá bude ako súčasť medzinárodnej štruktúry postupne nadobúdať potrebné skúsenosti z operácií. SR doplní aj časť personálu vo veliteľstve práporu.
Od januára 2011 sa SR stala vedúcou krajinou NATO pre oblasť likvidácie nevybuchnutej munície (Explosive Ordnance Disposal – EOD) a tak sa na území SR objavila prvá medzinárodná vojenská organizácia Aliancie – Centrum výnimočnosti pre oblasť EOD (EOD CoE). Nebolo to jednoduché, ale vďaka pomoci spojencov najmä Francúzka a USA jedno z 19-tich centier výnimočnosti má aj SR. Je však poľutovaniahodné, že SR nedokázala prispôsobiť vlastnú legislatívu štandardom NATO a tak alianční vojaci, pôsobiaci na Slovensku nemôžu požívať rovnaký štatút aký požívajú slovenskí vojaci pôsobiaci kdekoľvek v krajinách NATO. To vytvára nepríjemný precedens v princípe garancie rovnakých podmienok pôsobenia v hostiteľskej krajine pre všetkých spojeneckých vojakov. Slovenské centrum výnimočnosti sa tak pre našich spojencov stáva finančne nákladnejším a teda menej atraktívnym, preto niektoré krajiny podmienili svoju účasť v projekte práve zmenou legislatívy.
Podobné problémy zažíval aj britsko- holandskoslovenský projekt vojenského vzdelávania, známy pod skratkou JSOC. Išlo o kurz pre nižších štábnych dôstojníkov zo strednej a východnej Európy a východnej Ázie na vtedajšej Národnej akadémii obrany (NAO) maršala Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši, ktorý po viac ako troch rokoch intenzívnej činnosti 9. marca 2007 skončil. Kurz absolvovalo 431 nižších štábnych dôstojníkov z 22 krajín z Európy, Ázie, Juhoafrickej republiky a Iraku. Pozitívny efekt tohto projektu sa prejavil nielen v podobe podpory medzinárodnej kredibility SR, ale aj pri následnom obsadzovaní pozícií slovenskými vojakmi v mnohonárodných veliteľských štruktúrach. Aj keď bol projekt ukončený, jeho materiálna základňa a know how boli využité pri kreovaní nového projektu s podobným zameraním – Medzinárodného kurzu pre štábnych dôstojníkov (International Staff Officers‘ Course – ISOC) v gescii MO SR za finančnej a lektorskej pomoci Holandska. SR tak môže aj naďalej plniť túto veľmi významnú úlohu v rámci Programu za mier.
Spolupráca krajín V4, ako celku, v operáciách, pri vytváraní spoločných štruktúr a spoločných jednotiek prakticky neexistuje. O trochu úspešnejšia oblasť je ad hoc bilaterálna spolupráca jednotlivých krajín pri vytváraní medzinárodných jednotiek. V marci 2002 bol v KFOR-e nasadený spoločný ČS prápor pozostávajúci z 416 českých a 100 slovenských vojakov. Táto praktická, vzájomná spolupráca vydržala až do nášho odchodu z Kosova v decembri 2010. Od marca do júna 2003 bol vytvorený 1. ČS prápor RCHBO v operácií Enduring Freedom v Kuvajte (290 českých a 74 slovenských vojakov). Naša ženijná jednotka pôsobila v IRAKU v poľskom sektore a v misii OSN UNFICYP pôsobíme na Cypre spolu s Maďarskom. Neschopnosť a neochota spolupracovať v rámci V4 v MKM je vidieť na príkladoch dvoch doposiaľ najnáročnejších operáciách akými sú Irak a Afganistan, ale aj pri tvorbe BS alebo NRF. ČR pôsobila (2004-6) v britskom a nie v poľskom sektore Medzinárodných síl v Iraku. V Afganistane krajiny V4 spolupracujú iba minimálne a ich kontingenty pôsobia v geograficky úplne iných sektoroch. V apríli 2011 sa náčelníci generálnych štábov V4 dohodli na vytvorení spoločnej BS V4 v horizonte po roku 2015. Spoločné komuniké vyjadrujúce vôľu vytvoriť BS v rámci V4 vzišlo už z rokovania ministrov obrán v Bratislave v apríli 2007. Krajiny V4 tak možno stoja po dlhodobých rokovaniach pred rozhodnutím potvrdiť spoluprácu aj v tejto oblasti. Zaujímavé je, že rozhodnutie o postavení spoločnej ČS BS (druhá polovica 2009) alebo našej účasti v BS pod vedením PR (prvá polovica 2010 spolu s Nemeckom, Litvou a Lotyšskom) bolo podstatne rýchlejšie a menej komplikované. Krajiny V4 doposiaľ neprejavili ambíciu spolupracovať pri generovaní spôsobilostí NRF. Bilaterálna spolupráca mala značne extenzívny charakter, čo viedlo k triešteniu úsilia a zdrojov. Napríklad s ČR, ktorá je náš prirodzený najvýznamnejší spojenec, sme mali značné množstvo rozbehnutých projektov a aktivít, ktoré nepriniesli žiadne výsledky.
V oblasti bilaterálnej spolupráce okrem krajín V4+ SR rozvíjala aktivity s ďalšími významnými spojencami a partnermi. Osobitný prínos má spolupráca s USA a z vojenského pohľadu má oveľa výraznejšiu hodnotu ako v rámci V4. Francúzsko, Nemecko a Holandsko nám poskytujú predovšetkým pomoc vo vzdelávaní, jazykovej príprave, výcviku a pri tvorbe potrebných spôsobilostí pred nasadením. Stále rastúca je aj spolupráca s Austráliou. Pre SR bolo žiaduce nájsť si vhodného spojenca, ku ktorému by bolo možné koncentrovať naše budúce nasadenie v tejto operácií. Vzhľadom na dobré skúsenosti z predošlej vojenskej spolupráce (JSOC, ISOC) bolo vybrané Holandsko. Naše oznámenie podporiť holandský kontingent v provincii URUZGAN slovenskými vojakmi prišilo v čase, kedy Holandsko viedlo svoj domáci vnútropolitický zápas o budúcnosť pôsobenia v Afganistane. SR sa týmto krokom stala jednou z mála spojencov, ktoré na pôde NATO pozitívne reagovali na výzvy Holandska o konkrétne prejavy spojeneckej solidarity a podpory, čo viac krát vysoko ocenili nielen ostatní spojenci, ale aj viacerí holandskí predstavitelia. SR tak prispela k tomu, že Holandsko prijalo politické rozhodnutie predĺžiť pôsobenie holandského kontingentu v Afganistane. Aj keď Austrália v tej dobe ešte neprevzala vedúcu úlohu v URUZGANE, jej kontingent o počte 1550 vojakov prevzal čiastočne úlohy po holandských vojakov a tým sa pre SR zmenili partneri. SR sa tak ocitla ako súčasť „Regionálneho veliteľstva juh – RC SOUTH“ krajín, ako USA, Austrália, Nový Zéland, Singapur a Kanada.
Po vstupe do NATO SR prijala ciele síl, ktoré sa stali nosnou kostrou jej dnešnej štruktúry. Jednotlivé záväzky sú však limitované materiálnym a technickým vybavením jednotiek, ale aj ich jazykovou pripravenosťou. SR od svojho vstupu do NATO zabezpečuje vlastnými silami ochranu vzdušného priestoru v rámci integrovaného systému protivzdušnej obrany NATO (NATINADS). Jedným z posledných investičných programov NATO do stacionárnej infraštruktúry bola aj modernizácia letiska Sliač so zameraním na rekonštrukciu vzletovej a pristávacej dráhy. SR sa zapojila aj do viacerých finančne náročných multilaterálnych investičných programoch v rámci NATO a EÚ. Jeden z prvých takýchto programov bol model zabezpečenia strategickej vzdušnej prepravy spoločnou akvizíciou lietadiel typu C-17 (SAC). Zrejme nepochopenie zmyslu projektu a menšie pochopenie princípov Aliancie, vnímanie solidarity, dôvera v spoločné úsilie a nedostatok financií viedli k odstúpeniu SR z tohto projektu už po dvoch rokoch. Zrejme tie isté dôvody ospravedlňujú aj náš nezáujem o program AWACS, v ktorom participuje 17 krajín Aliancie. V súčasnosti zaznievajú medzi predstaviteľmi MO SR úvahy o obnovení účasti v tejto iniciatíve. Opačný prístup mala SR k programu Európskej vzdušnej dopravnej flotily (EATF) s predpokladanou plnou operačnou spôsobilosťou v roku 2017, ktorej základom budú lietadlá A-400M.
Doterajšia vojenská/obranná spolupráca krajín V4, ale aj V4+, nás nenapĺňa optimizmom. Národné zbrojné priemysly jednotlivých krajín pri modernizácii ozbrojených síl tlačia krajiny namiesto k spolupráci k unilateralizmu a neschopnosti dohodnúť sa. Ofsetové programy majú prednosť pred regionálnou spoluprácou. Z vojenského pohľadu V4 je iba diskusné fórum. Príkladmi sú: prioritný nákup pre OS SR nepotrebný počet automobilov ALIGÁTOR, či investovanie do mobilného komunikačného systému MOKYS v období kedy armáda nemá doslova na prežitie, ako aj nákup pre A ČR 72 podzvukových lietadiel L-159 alebo rozhodnutie o modernizácií 300 kusov T-72 (ktoré neskôr bolo upravené na 140 a potom na 30 ks). Pri modernizácií letectva išli krajiny V-4 samostatne a popri akvizícií nových lietadiel bežali aj ofsetové programy. Obranný potenciál malých krajín je limitujúci a spolu s až nezodpovedne nízkym obranným rozpočtom, ako aj stále zastarané materiálne a technické vybavenie robia z málo atraktívnych krajín pre medzinárodnú vojenskú spoluprácu ešte menej atraktívne. Medzi krajinami V4 je výrazná rozdielna dynamika vývoja obranných spôsobilostí, ktorá je limitovaná nie len veľkosťou štátu a zdrojmi, ale aj ich manažmentom, tým ako dokážu prepojiť politiku so zdrojmi a prioritami.
V súčasnej ekonomickej situácii nemôže byť žiadna krajina akýmsi donorom vojenských záruk inej krajine, ktorá zanedbala svoje vlastné vojenské záväzky voči spojencom a zabudla na budúcnosť svojich ozbrojených síl ako súčasti vonkajšej bezpečnosti štátu a jeho zahraničnej politiky. Krajiny V4 by preto mali hľadať pragmatické riešenie holistickým prístupom, ktoré vojensky, ako aj politicky zvýrazní silu a potenciál všetkých zúčastnených, ako byť úspešný a efektívny v dnešných a budúcich operáciách.
Ak sa máme rozhodnúť akou cestou by naša vojenská spolupráca mala ísť v nasledujúcich desiatich rokoch, pozrime sa čo sme mali urobiť pred desiatimi rokmi, aby sme dnes dosiahli maximálny efekt. Pozrime sa teda na súčasnú najnáročnejšiu vojenskú operáciu, ktorou Aliancia prechádza a tou je ISAF. Afganistan je na najbližších desať rokov laboratóriom budúcich vojenských spôsobilostí. V budúcej operácii pod vedením NATO alebo EÚ, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou bude mať charakter operácie ISAF, by krajiny V4 (V4+) mali pôsobiť spoločne v jednom regióne, ako integrované, dlhodobo udržateľné spoločné zoskupenie síl (V4 Joint Task Force) pod spoločným velením v celom spektre spôsobilostí (vojenských a civilných) s možnosťou vzájomnej rotácie krajín tak, aby všetky alebo maximum spôsobilostí postupne každá krajina preverila skutočným nasadením. V operácii ISAF bola z počiatku operácie venovaná pozornosť interoperabilite na úrovni manévrových práporov, potom rôt a po krátkej dobe na úrovni malých skupín – menších ako družstvo. Preto najvyššia miera interoperability na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach, spoločná logistika by umožnili nie len medzinárodnú rotáciu vo veliteľstve, ale aj rotáciu jednotiek medzi jednotlivými štátmi, ich vzájomnú materiálnu podporu, tvorbu ad hoc zmiešaných jednotiek od malých skupín až po operačné zoskupenie, jednotné doplňovanie materiálom a technikou. Maximalizovala by sa možnosť využitia všetkých spôsobilostí zúčastnených štátov, ich použiteľnosť, nasaditeľnosť a udržateľnosť, ale nie len to. Od miery interoperability, už na najnižšej úrovni, závisia životy a zdravie našich vojakov, znižujú sa fatálne následky spôsobené vlastnými vojskami (Friendly Fire Accidents). V dnešných operáciách sme svedkami obrovského plytvania zdrojov tak materiálnych ako aj ľudských. V operácií je vojak nie len tým najcennejším, ale aj najdrahším a čím viac potrebujeme vojakov, tým sú náklady na 15 operáciu vyššie. Zjednotené zbraňové systémy a platformy bojovej techniky by znížili finančnú náročnosť pre dlhodobé udržiavanie spoločného kontingentu na strategickú vzdialenosť v priestore operácie kde nie je žiadna, alebo len minimálna infraštruktúra. Takéto efektívne pôsobenie by si z vojenského pohľadu vyžadovalo harmonizáciu a niekedy až zjednotenie všetkých plánovacích procesov, jednotnú prípravu jednotiek pod spoločným medzinárodným veliteľstvom (C2), spoločné doktríny a postupy, jednotný systém prípravy dôstojníkov, spoločné vyzbrojovanie a pod. Harmonizácia plánovacích procesov si vyžaduje vytvorenie inštitucionálneho plánovacieho prvku na medzinárodnej úrovni, ktorý by koordinoval a prepájal všetky národné plánovacie procesy s procesmi plánovania NATO a EÚ a poskytoval by strategický dohľad. Primárnou funkciou medzinárodného plánovania by bolo zlepšenie národných plánovacích spôsobilostí a kapacít, odstránenie duplicít v plánoch a projektoch jednotlivých krajín a zefektívnenie vynakladania národných zdrojov. Zodpovednosť za jednotlivé oblasti spôsobilostí je potrebné prerozdeliť medzi jednotlivé krajiny. Vedúca krajina pre danú spôsobilosť, podobne ako NATO Centre of Excellence, by prostredníctvom expertízy a skúseností prispievali k zlepšeniu vzdelávania a výcviku, doktrín, procedúr, štandardov a celkovému zvýšeniu interoperability a spôsobilostí. Spoločné vojenské veliteľstvo V-4 by bolo možné vytvoriť z už fungujúceho zborového veliteľstva v Krakove, ktoré je ako jedno z troch zborových veliteľstiev nižšej pripravenosti NATO, ale nemá charakter medzinárodného veliteľstva. Pod takéto veliteľstvo by jednotlivé krajiny pričlenili/podriadili maximum svojich jednotiek vysokej pripravenosti, ktoré by mali jedinečnú možnosť cvičiť v medzinárodnom prostredí pod budúcim velením s pravdepodobnými spojencami v operácii, článok 5 a domáci krízový manažment nevynímajúc. Veliteľstvo a jednotky by mohli tvoriť regionálne, plne integrované zoskupenie síl, ktoré by bolo schopné reagovať v krátkej dobe v širokom spektre operačného použitia a misií všade na svete. Ich duálne využitie pre NRF, BS EÚ, prípadne operačné alebo strategické zálohy pre už bežiace operácie iba zvýši ich efektívne využitie. Veliteľstvo by poskytovalo pre vojakov možnosť zdokonaľovania v plánovacích procesoch v medzinárodnom prostredí pri príprave, nasadení a riadení v operáciách. Títo vojaci by doma vytvárali zásobník pre doplnenie medzinárodných veliteľstiev v už bežiacich (napr. dnešné tzv. kompozitné veliteľstvo ISAF v Kábule), alebo budúcich operáciách a pôsobenie, prípadné nasadenie v takomto veliteľstve, sa stane hodnotným benefitom pre ich kariérny rast. V prípade vyšších ambícií by bolo možné po doplnení vzdušným komponentom vytvoriť Joint HQ, ktoré by mohlo byť neskôr poskytnuté v rámci konceptu Deployable Joint Staff Element (DJSE) pre operácie NATO, ale aj ako operačné HQ pre BS. Každá krajina si vypracováva vlastné doktríny a postupy, základ tvoria dokumenty NATO, ktoré sa niekedy zbytočne prekladajú do národných jazykov a strácajú na hodnote. Vytvorenie spoločného Veliteľstva výcviku a doktrín (TRADOC) by viedlo nie len k synergii úsilia, ale predovšetkým k vyššej interoperabilite. Vytvorenie jednotného celoživotného systému vzdelávania by maximalizovalo mentálnu interoperabilitu jednotlivcov a prinieslo by oveľa vyššiu kvalitu, ale aj iné možnosti. Spoločné vyzbrojovanie by viedlo k niekoľkonásobnému šetreniu a samozrejme k vysokej efektívnosti od zvýhodneného nákupu pri väčšom počte techniky, lacnejší budúci upgrade, ale predovšetkým vysokú mieru flexibilnosti pri vytváraní medzinárodných zoskupení a nižšej náročnosti pre ich dlhodobé zotrvávanie v nasadení. Vytvoril by sa priestor pre formovanie spoločnej logistiky na najnižšej taktickej úrovni a tým by sa zlepšil pomer medzi bojovými a zabezpečovacími jednotkami (Teeth and Tail) tak v operácií ako aj doma. To sú všetko možnosti a potenciál pre spoluprácu V4/V4+ predovšetkým pre pozemné sily, ale oblasť letectva a PVO dáva ešte väčšie možnosti spolupráce. Už dnes krajiny V4 patria do jednotného integrovaného systému NATINADS. Mať spoločný vzdušný priestor, spoločný výcvik pre letectvo a PVO prinesie novú kvalitu za nižšiu cenu, zníži sa počet vojenských letísk, pozemného personálu a logistického zabezpečenia. Vytvorenie spoločného koordinačného orgánu pre dopravné vojenské letectvo by umožnilo lepšie využiť voľné národné ako aj zmluvné prepravné kapacity.
Aj keď krajiny V4 doposiaľ nenašli svoj modus operandi pre širokú vojenskú spoluprácu, stále nižšie rozpočty na obranu, skúsenosti z Afganistanu, iniciatívy v rámci Aliancie a EÚ, ako aj dobré príklady iných krajín z regionálnej spolupráce vytvárajú pre nás novú situáciu. Čím neskôr začnú krajiny skutočnú spoluprácu, tým dlhšiu a náročnejšiu cestu budú musieť prejsť. Základom budúcich rozhodnutí musí byť jednotné politické a vojenské chápanie, že sme integrálnou súčasťou zjednotenej, silnej, slobodnej a prosperujúcej Európy a zároveň aj najsilnejšej a najúspešnejšej politicko-vojenskej organizácie – NATO, ako aj jednotné chápanie našich ambícií, čím a kým chceme byť ako štát, ako región ako súčasť týchto organizácií.
Výdavky na obranu v roku 2010 v miliónoch USD podľa NATO Komuniké z marca 2011: ČR 2 672, MR 1 355, SR 1 098 spolu 5 125 (približne ako Belgicko – 5 238) , PR 8 836, spolu (V-4) 13 961 (približne ako Holandsko 11 357, polovica výdavkov Talianska 28 189 ale tiež blízko výdavkov Turecka 14 197