genmajr. v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
Upravený a aktuálne doplnený výber z práce „Rakety, antirakety a protiraketový systém USA v Európe“, ktorá bola publikované v teoretickom časopise Vojenské obzory, ročník 13, číslo 1/2007 a ročník 14, číslo 1/200, ďalej v DespiteBorders.com 30.5.2007 pod názvom Prečo Európa a svet (ne)potrebujú antirakety?
_____________________________________________________________
Úvod
Antirakety, lasery (ničiace prostriedky), radary, satelity, lietadlá (senzory), veliteľské a riadiace centrá pod spoločným názvom – systém protiraketovej obrany sú (zdanlivo?) samostatným a obranným nástrojom, ktorý môže chrániť jednu či celý spolok krajín pred raketovým úderom, ale aj viac.
Ak chápeme protiraketový systém či protiraketovú obranu ako globálny prostriedok (subsystém) tak podľa parametrov jeho účinnosti či dosahu (vrátane jeho predsunutia do rôznych častí sveta) je nepochybné, že je to prostriedok, ktorý pôsobí zásadným spôsobom na dosahovanie hegemónie a výnimočnosti v zahranično – politickom, politicko – geografickom a následne vojensko – strategickom poňatí, tento dosah má celosvetový význam a zároveň úplne mení vzťahy medzi štátmi.
Zároveň je potrebné pripomenúť znásobenie jeho ničivého plošného alebo bodového a z makro pohľadu geo – strategického využitia pri kombinácii použitia jeho radarov s HAARP (High Frequency Active Auroral Research Program – Vysokofrekvenčný aktívny aurorálny výskum).
Význam a budovanie protiraketového systému
Systém PRO nevznikol sám o sebe či pre seba, ale ako vojensko – strategický prostriedok, ktorý je akoby pupočnou šnúrou spojený s ofenzívnymi (útočnými) raketovými systémami, ale aj vzdušnými, námornými a kozmickými. Ak je jediný len pre jednu či niekoľko krajín tak prináša globálnu prevahu nad ostatnými krajinami, vrátane partnerov či susedov. A hlavne spolu so ZHN môže prechádzať z pozície „odstrašovania“ na pozíciu „donucovania“.
Tento globálny charakter sa môže naďalej a v súčasnosti takmer nekontrolovane prehlbovať aj vo vzťahu k aplikácii PRO vo vesmíre. V tomto prípade bude zároveň strategickým prostriedkom pre jednu krajinu alebo blok krajín, ako eliminovať či zabrániť vojenskému využívaniu vesmíru súperom, protivníkom, ale aj partnerom či priateľom. Súčasným faktom je aj to, že likvidovať balistickú raketu nad atmosférou je ďaleko ťažšie, ako satelity na jednotlivých obežných dráhach ( USA tak skúšobne urobili už v roku 1985 a Čína v roku 2007 ).
Systém PRO je riešený a budovaný špirálovitým spôsobom, podobne ako u balistických rakiet.. Test – pokus – omyl – korekcia – spätná väzba. Celý a komplexný systém nebude nikdy skončený, ale bude sa v závislosti na vývoji nových technológií, ale aj technickej a technologickej reakcii protistrán, priebežne zdokonaľovať a rozširovať.
Pre jeho realizáciu bude nevyhnutné vytvoriť mohutnú medzinárodnú politicko – vojenskú základňu. No nie takýmto spôsobom, ako to bolo začaté od roku 2000 – cestou bilaterálnych dohôd, ale cestou širokej a efektívnej spolupráce v rámci NATO, EÚ, Ruska, Číny a ďalších krajín, ktoré sa cítia ohrozené interkontinentálnymi balistickými raketami určitých krajín a to ako v súčasnosti tak i v budúcnosti. Preto sa zdá nevyhnutným, že až po prijatí dohôd a konsenzu so zainteresovanými krajinami je potrebné pristúpiť k vzájomným zmluvám a jeho postupnej realizácii.
Hrozby, ktoré predstavuje existencia a v posledných dekádach 20. storočia a začiatkom tohto storočia aj šírenie zbraní hromadného ničenia, najmä atómových ( hlavice a nosiče) je už viac ako šesťdesiatpäť rokov potenciálnym faktorom pre niekoľkonásobné zničenie našej planéty a to napriek dosiahnutým a realizovaným dohodám o čiastočnej likvidácii rakiet- nosičov s jadrovými hlavicami rôznych dosahov a mohutnosti.
Ak chápeme budovanie určitého systému protiraketovej obrany, ako odstrašovanie niektorých „nezodpovedných“ či „darebáckych“ krajín, tak potom by mala logicky klesať aj motivácia takýchto krajín, vyrábať jadrové zbrane a raketové nosiče ako prostriedok ohrozenia či vydierania iných krajín sveta!?
Potom je však zmysluplné, racionálne a nevyhnutné, ak sa chce dosiahnuť čo najväčšia účinnosť odstrašenia (donucovania), budovať PRO na spoločnom internacionálnom základe, po dohode s ostatnými krajinami sveta, alebo aspoň tými, čo sa cítia byť ohrozené v súčasnosti alebo v budúcnosti.
Zároveň je potrebné pripomenúť, že:
– vlastníctvo účinného protiraketového systému však stabilizačnú rolu jadrových zbraní posúva do kvalitatívne inej roviny. Jadrové zbrane možno účinne použiť iba vtedy, ak útočník (či obránca) disponuje dostatočne účinným „obranným“ systémom pre ničenie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka (najmä ak sa bude naďalej znižovať ich počet medzi RF a USA).
– ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s predpokladaným úspechom v prospech útočníka. Kto zrealizuje tento protiraketový systém sa stáva potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom svetového formátu! K tomu je však potrebné spresniť, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne sa dá takým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce bojisko takejto vojny ( i jadrovej) do takej vzdialenosti a ďaleko od svojho územia a tam ho aj efektívne udrží!
Pokiaľ by USA vykonali jadrový úder (primárny a prípadne aj sekundárny), tak v cieľových krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál, najmä ak ani Rusko, v súčasnej dobe, nemá reálne a bojaschopné medzikontinentálne rakety v takých počtoch ako za Sovietskej éry (možno ide len o stovky kusov?). V tom prípade, by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej efektívny systém protiraketovej obrany, čo vraj doteraz je (má účinnosť 90% alebo 10% ?), mohol byť viac ako dostatočný k odrazeniu akéhokoľvek odvetného(zvyškového) úderu, pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich centier, radarov, hlavíc a klamných cieľov (pozn. dovolím si pripomenúť, že prvé údery sa vždy plánovali na systémy velenia, riadenia a spojenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď. a teraz už aj na satelity).
Každá krajina, ak môže či má byť cieľom prvého úderu a chce sa pred ním zabezpečiť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej obrany, ich senzory a veliace strediská a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5000-5500 km) alebo strelami s plochou dráhou letu (cca 3000 km) či ich kombináciou v závislosti na jej geografickej polohe, vrátane predsunutých základní.
Z hľadiska súčasného a najbližšieho vojenského ohrozenia USA a Ruska zo strany Severnej Kórei a Iránu je pravdepodobne nebezpečnejšia Severná Kórea. Vykonala rad skúšok s jadrovým materiálom a raketami nosičmi i keď správy o výsledkoch uvádzajú, že zatiaľ nedosiahla výraznejších reálnych výsledkov, treba tieto jej aktivity monitorovať a diplomaciou i nátlakovou brzdiť, alebo aj znemožniť v ich pokračovaní. Niektoré správy uvádzajú že už v roku 1998 vykonala pokus s raketou stredného doletu. V súčasnosti sa hovorí o modernizovanej rakete Taepodong 2 alebo 3 s dosahom 6000 km. To by teoreticky umožňovalo zasiahnuť kontinentálnu časť územia USA. V roku 2003 odstúpila od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.
Existujú informácie, že Severná Kórea poskytuje Iránu pomoc v príprave na vykonanie podzemného jadrového výbuchu. Severná Kórea a Irán podpísali tajnú dohodu, ktorá predpokladá poskytovanie vzájomných výmen informácií o jadrových technológiách, o typoch a zložení atómových bômb a pod.
Čo je podstatou protiraketového systému?
Programy
V rámci amerického ministerstva obrany bola od roku 2000 za celkový manažment a riadenie všetkých programov raketovej obrany zodpovedná Organizácia balistickej raketovej obrany (BMDO).
Tieto programy sa sústreďujú na tri oblasti:
1. národnú raketovú obranu (NMD)
2. raketovú obranu bojiska (TMD)
3. vyspelú technológiu balistickej raketovej obrany.
Vtedajšie plány BMDO hovorili o vybudovaní pozemného variantu národnej raketovej obrany (NMD) ako „systému systémov“, ktorý sa mal skladať z piatich prvkov:
– siete antirakiet (GBI) s modulom EKV
– veliteľského, riadiaceho a komunikačného stanoviska (BMC3) zloženého z bojového manažmentu (velenie a riadenie – BMC2) a systému letového spojenia s antiraketami (IFICS)
– radarov pracujúcich v pásme X (XBR)
– modernizovaných radarov včasnej výstrahy (UEWR)
– podporných satelitov vo vesmíre (infračervený systém) SBIRS
Pozn. Vesmírne satelity tvoria významnú zložku architektúry systému. Ich funkciou je detekcia a podanie správy o odpálení protivníkových rakiet. Odovzdané echo spustí precízny vyhľadávací režim radarov a rozbehne vyhodnocovací proces na veliteľskom stanovišti. Keď sa útočiace medzikontinentálna strela dostane do dosahu radaru včasnej výstrahy, ten potvrdí jej let a dráhu. Stredisko BMC3 (v štáte Colorado) po verifikácii údajov aktivuje radary XBR a dá povel na odpálenie antirakiet so špeciálnym modulom EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle). Radary pracujúce v pásme X poskytujú presné informácie o dráhe strely v stredisku BCM3, ktoré ich priebežne upravuje a prostredníctvom IFICS posiela antirakete. Informácie by mali pomôcť odlíšiť skutočnú bojovú hlavicu od klamných cieľov. Záverečné navedenie na útočiacu hlavicu a prípadné korekcie budú mať na starosti senzory EKV. Zničenie by malo prebehnúť vysoko nad atmosférou, tesne pod úrovňou najvyššieho bodu letu útočiacej hlavice. (Podrobnejšie v ďalšom texte).
Základné časti protiraketového systému
Ak má byť systém PRO funkčný a efektívny musí mať tri základné časti:
– senzory,
– zbraňové systémy
– systémy velenia, riadenia a spojenia.
Senzory, najmä radary a satelity sú predurčené pre vyhľadávanie, detekciu, zachytenie a automatické sledovanie balistickej rakety zo zeme (stacionárne a mobilné), mora, (na lodiach a plávajúcich plošinách), vzduchu (lietadlá) a kozmu (satelity), spracovanie parametrov predpokladanej balistickej dráhy, rozpoznanie druhu rakety i v zhluku klamných cieľov a pre riadenie navádzania zbraňových systémov. V mierovej dobe sú najdôležitejšie a prvotné pre „stráženie mieru“.
Zároveň je potrebné pripomenúť, že radary, ktoré pracujú v pulznom (lúčovitom) móde alebo v rozptýlenom (sledovacom) móde môžu využívať schopnosti HAARPu (High Frequency Active Auroral Research Program – Vysokofrekvenčný aktívny aurorálny výskum) vytvárať ionosférické zrkadlá a zasiahnuť oblasti, kde HAARP ani radary nedosiahnu lúčom sami o sebe. Systém týchto radarov v kombinácii s HAARP, ktorý používa armáda USA (a zrejme aj Rusko), potom môže zasiahnuť ciele v rôznych oblastiach sveta. Radary samozrejme môžu pôsobiť aj samostatne, pokiaľ sú rozmiestnené na vhodnom mieste vzhľadom k cieli – potom môžu použiť aj priamy odraz od ionosféry. To znamená, že môžu operovať samostatne a HAARP ich možnosti rozširuje.
Nezabudnime ani na také „maličkosti“, ako je pulzný výkon radarov a nutný zdroj energie pre zaistenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 40-1000 MW či viac a zdroj energie cca 1- 5 MW. Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? Čo môže mať dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku, napr. v meteorologických zariadeniach štátu, operátorov mobilných sietí a ďalších. Pásmo ochrany lietadiel pred ožiarením a tým aj bezletová zóna pre civilné letectvo môže dosahovať okruh o polomere 10 až 50 km. Vzdialenosť 5 km je územím s možnosťou rušenia príjmu TV vysielania a nad 10 km rádiového vysielania.
Pozn. Nový převratný poznatek, nazývaný digitální tvarování vysílaného svazku (digital beamforming), by se mohl stát základem pokročilých technologií, které výrazně změní průběh bojové činnosti systému protiraketové obrany a jež může napomoci ke zmaření zdrcujícího raketového útoku na válečné loďstvo Spojených států. Mohl by být také odpovědí na jednu z hlavních stížností na obranné protiraketové systémy a sice, že klamné cíle (decoys) nebo další protiopatření by mohly relativně snadno ukrýt bojovou hlavici a ošálit naváděnou antiraketu. V případě umístění na družicích vytvoří předpoklady k tomu, aby nové špionážní a pozorovací mise mohly být prováděny přímo z oběžné dráhy.
To vše přichází jako zdokonalení stávajícího systému nazývaného radar s plošnou fázovanou anténou (phased-array radar). Zatímco tradiční radary se při vyhledávání cílů otáčejí, radary této kategorie vychylují vyzařovaný svazek elektronicky ze stacionární základny. Dokáží objekty vyhledat během mikrosekund velmi rychlým vychylováním hlavního svazku na několik cílů. Avšak radary s plošnou fázovanou anténou nemohou několik odlišných cílů v různých směrech sledovat spojitě v jednom okamžiku, aniž by ztratily rozlišovací schopnost. Vylepšení těchto radarů společností Lockheed umožňuje skutečně spojité sledování několika cílů najednou. Anténa formuje a vyzařuje několik svazků a tak je každý z těchto cílů ozařován a sledován konkrétním přiřazeným radarovým svazkem.
Digitální tvarování svazku kombinuje nejmodernější prvky anténní a digitální technologie: radarová anténní soustava digitalizuje signál, který přijímá a zachovává veškeré vstupní informace. Tyto údaje jsou poté použity pro vytvoření tolika radarových paprsků, kolik jich je třeba ke sledování takového počtu objektů, které se objeví. Klíčovou výhodou tohoto způsobu provozu je schopnost s jistotou pokrýt rozsáhlou oblast jediným radarem.
Firma Lockheed Martin poprvé testovala novou vysoce směrovou anténní soustavu s technologií digitálního tvarování svazku ke zjištění a sledování poloh reálných cílů, obchodních a vojenských letounů vlétajících do a vylétajících z oblasti Filadelfie. “Nejtěžší bylo, jak jsme kombinovali všechny údaje … vytvořit jednotlivé paprsky,” uvedl vedoucí programu pro radarový systém společnosti Lockheed Martin, Scott Smith. Komerčně dostupná vysokorychlostní digitální elektronika a moderní signálové procesory dosáhly dostatečné dokonalosti k tomu, aby umožnily zpracování těchto dat, což zase umožnilo, aby se digitální tvarování svazku stalo reálným a použitelným i mimo laboratoř.
Jednou z klíčových složek všech radarů s plošnou fázovanou anténou jsou vysílací/přijímací moduly. Tyto relativně malé moduly zesilují výkon vysílaného signálu, připravují systém pro příjem signálu odraženého od cíle a řídí rozmítání paprsku k vyhledání cílů. Při výrobě vysílacích/přijímacích modulů pro digitální tvarování svazku technici společnosti Lockheed Martin použili nové materiály, které je činí dostatečně odolnými, aby obstály v drsných podmínkách. Díky použití žáruvzdorného karbidu křemíku v modulech jimi může být použit vyšší výkon, který radaru dává větší dosah a schopnost velice přesného zaměření.
Radary s digitálním tvarováním svazku pravděpodobně naleznou své první uplatnění na lodích, které sledují raketová ohrožení amerických flotil. Tyto hrozby budou vzejít z balistických střel odpálených stovky kilometrů daleko nebo z vysokorychlostních raket odpálených z ponorek nebo bojových letounů. Ruská vláda podporuje prodej protilodních řízených střel, létajících nad hladinou moře (sea-skimming, antiship missiles) Číně. Tyto střely jsou konstruovány tak, aby překonaly radarovou obranu amerického loďstva. Proto by se schopnost sledovat vícenásobné, rychle se pohybující objekty ohrožení, mohla stát životně důležitou v Tchajwanské úžině. Ale radar s plošnou fázovanou vícesvazkovou anténou dokáže zvládnout mnoho příchozích signálů najednou a měl by být schopen rozeznat skutečná nebezpečí od klamných cílů – kousků kovu nebo speciálně tvarovaných balonů.
(Popular Mechanics „New Radar Tech Could Shift Military“ 28.1.2008)
Taktické údaje dosahov radarov postavených v Thule (Grónsko), Aljaške a V. Británii sú dostačujúce na pokrytie väčšiny územia Ruska, polovicu územia Iránu, siahajú až k hraniciam Indie a Číny. Preto pokrytie územia radarom v ČR sa javí menej zmysluplné, pokiaľ nejde len o spresnenie špeciálnych údajov…
Minulým zámerom USA(už od roku 2002) bolo predsunutie radaru XBR( EMR ) do Česka, čím by sa dosiahla skutočnosť, že všetky hlavné ruské kozmodrómy
( Pleseck, Kapustin Jar, Bajkonur/Kazachstan ), aj iránsky ( južne od Teheránu), ale aj čínsky ( Šuang-Čcheng-cu, Jin-kuan-strelnica a Chui-Li ) budú v jeho dosahu a to s rozlíšením objektov okolo 15 cm. Je to mimoriadne výhodná poloha, je to prakticky potenciálna kontrola nad celou Európou, Ruskom, Prednou Áziou, Blízkym východom a podstatnou časťou Afriky, najmä nad Egyptom, Líbyou a Alžírskom. A zároveň synchrónnou spoluprácou s radarom HAVE STAR rozmiestneným na najvýchodnejšom výbežku Nórska vo Vardo, by sa dosiahla rozlišovacia schopnosť objektov až neskutočných 5 cm.
Pozn. Pleseck se rozkládá na ploše 1762 km2 . Z tohoto kosmodromu bylo vypuštěna i první československá družice Magion-1. Založen byl v roce 1960. Slouží jako první mateřská základna těžkých raket R7 a R7A – Angara, vyvíjené v NPO Saljut – GKNPC Chruničeva s předpokládaným startem před rokem 2010-2015, která v budoucnu nahradí raketu Proton. Současně slouží pro starty družic na dráhy s velkým sklonem (přes 65°). Lze odtud vypouštět rakety Sojuz, Molnija, Zenit, Cyklon a Rokot. Raketa Rokot vznikla přestavbou dvoustupňové mezikontinentální rakety označované v kódu NATO SS-19. Pro komerční využití na mezinárodním trhu byla raketa pojmenována Rockot a vznikla společnost Eurockot spojením DaimlerChrysler Aerospace [51%] a Chruničevových závodů [49%]) se sídlem v německých Brémách. První komeční demonstrační start Rokot-Breeze (Commercial Demonstration Flight CDF) se uskutečnil 16. 5. 2000. Výstavba vypouštěcího komplexu pro nosné rakety Angara má stát 20 trilionů rublů a je plně závislá na finančních možnostech Ministerstva obrany Ruské federace a Ruské kosmické agentury.. První start z kosmodromu Pleseck proběhl 17. 3. 1966 raketou Kosmos 112.
Na základně Kapustin Jar se během studené války testovaly snad všechny systémy střel které SSSR měl – od německých A-4 , přes (V1)R-1, R-2, R-5, R-5M, R-11, R-12, R-13 , R-14, S-25 Berkut, V-300, C-75, C-125, C-300, křižující střely R-7 Burija, RT-1 rakety Kosmos 2, Kosmos 3M , K65M-R, K65M-RB5 pro komplex Buran. V únoru 1999 se zde testovaly rakety S-400 Triumf, nová generace protiraketových střel, ničící cíle letící až 4,8 km/s, což odpovídá balistickým střelám s doletem 3500 km. Rodina S-400 vznikla na základě komplexu S-300P, vybavené x-band radarem firmy Almaz na těžkém tahači. Parametry S-300PMU-2 má nový komplet předčít až dvounásobně, soudě podle slov Alexandra Lemanského z asociace Almaz pro ruskou agenturu RIA . První ruské vojenské jednotky byly vybaveny těmito střelami koncem února 2007, v létě jimi má být vybavena ochrana Moskvy.... Zajímá se o ně Irán. Na základě licence je pod označením Cheolmae-2 vyrábí i Jižní Korea. Radar produkuje od roku 2006 Samsung-Thales, jihokorejské joint venture Samsung Electronics a francouzské firmy Thales.
Na středoasijské rusko-americké šachovnici se ocitl ještě další dva kosmodromy, o kterých se téměř nic neví – Jasnyj a Krasněznamensk. I ty si nejspíše vyžadují americkou asymetrickou odpověď. Jasnyj se rozkládá v oblasti táhnoucí se od města Dombarovskij v Orenburské oblasti na východ a sever, podle kterého je někdy též označován. Je to raketová základna 13. Dombarovské divize strategických raket Strategických raketových vojsk RF (Raketnyje vojska strategičeskogo naznačenija RF) vyzbrojené 42 mezikontinentálními raketami typu SS-18 a R-36M-2 Topol (R-36MUTTH – RS-20B 1979-1983, R-36M2 – RS-20V (R-36MG) (15A18M)Vojvoda 1988 – 21.12. 2006), umístěnými v podzemních šachtách. Sídlí těsně u hranic s Kazachstánem. V letech 1966-1978 základna byla vybavena nosiči R-36 (8K67), v letech 1974-1984 nosiči R-36M (15A14), od roku 1979 R-36M UTTKh (15A18). Po roce 2000 byla raketová základna upravena tak, aby odtud mohly být vypouštěny konverzní nosné rakety typu Dnepr (SS-18 R-36M UTTKh) a od roku 2006 je využívána komerčně firmou Kosmotras a NPO InterCoS. V současnosti se zde experimentuje s projektem technologického demonstrátoru „nafukovací“ stanice Bigelow Aerospace Genesis I a Genesis II. První kosmický start z podzemního sila se uskutečnil 12. 7. 2006. Ve hře jsou i nové generace ruských strategických satelitů – ať již komunikačních či navigačních (námořní komunikační a navigační Parus-Cikada, GPS Glonass, Molnija, Raduga, Gejzer, Strela3-Gonec) nebo zobrazujících (Kobalt, Don, Jenisej, Kometa, Neman či Arkon), případně družic, začleněných do systému včasné výstrahy (Oko, Kmo) či špionážních družic kategorie SIGINT (Celina2).
Krasněznamensk je testovací základna ICBM a IRBM nosičů (původně R-12, známé z karibské krize), dnes i taktických nukleárních S-300 a S-400, nacházející se v Kaliningradské oblasti (21°8′ VD, 54°22′ SŠ), poblíž „zakrytovo goroda“ Znaměnsk 50 km od Kaliningradu.
To by už stálo za to, vidieť či ohmatať si tvar, konštrukčné prvky, vyhodnotenie chovania bojových hlavíc a rakiet na polygónoch týchto krajín.
Získanie takýchto údajov a ich vloženie do počítača amerického protiraketového systému, by sa určite neprekonateľný ruský systém stal onedlho prekonateľný. Američania tvrdia, že vysielanie radaru v Česku sa predpokladá len v prípade ohrozenia balistickou raketou, alebo pri vykonávaní testov. Testov amerického radaru, alebo testov ruských rakiet?
Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje „radarové možnosti“, tak asi môžu spoločne poskytnúť radarový servis aj pre EÚ, NATO, Áziu a ďalšie časti sveta a tak ich zaštítiť pred potenciálnymi a budúcimi raketovými ohrozeniami z teritória Blízkeho a Stredného východu a to bez vyhrocovania súčasných „nedorozumení“ medzi sebou.
Nesmieme zabudnúť na družicový systém včasnej výstrahy DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia už od roku 1970 na geosynchrónnych obežných dráhach(35 862 km) a poskytujú včasné varovanie o odpálení medzikontinentálnych rakiet prostredníctvom infračervených senzorov.
Tento systém by bol pravdepodobne v súvislosti s vývojom nových typov rakiet zahltený ( okrem iného v činnosti je už od roku 1970). Preto bude postupne nahradený družicovým systémom SBIRS (Space-Based Infrared System) s dvomi hlavnými kozmickými časťami.
SBIRS High so štyrmi družicami na geostacionárnej obežnej dráhe a dvomi ďalšími na vysokých eliptických obežných dráhach, ktoré musia zachytiť štart ICBM do 20 sekúnd. Jeho senzory môžu detegovať a automaticky sledovať ako strategické tak aj taktické balistické rakety v priebehu tzv. horúcej štartovej fázy, t.j. v čase horenia hnacích motorov rakiet. Družice budú vybavené dvojrežimovou detekčnou aparatúrou. Vyhľadávacím snímacím infračerveným senzorom so širokým zorným poľom ( pre rýchly celosvetový prehľad rakiet v štartovacej a po – štartovacej fáze) a stabilným sledovacím infračerveným senzorom s úzkym zorným poľom (pre presnú detekciu, rozpoznávanie a automatické sledovanie dráhy letu rakety).
SBIRS Low s 20 až 30 družicami na nízkych križujúcich obežných dráhach k presnému sledovaniu trajektórie vypustených bojových hlavíc v strednej fáze letu, rozpoznať hlavné časti od klamných a detaily telies. Zároveň je schopný veľmi presne nasmerovať pozemné navádzacie radary, čím skráti ich čas vyžarovania a sekundárne to podstatne zníži možnosť ich zničenia proti – rádio -elektronickými riadenými strelami. Toto celkové usporiadanie umožní globálne pokrytie zemského povrchu, ale aj včasnú výstrahu pred odpálením balistických, ale aj taktických rakiet rádovo v sekundách.
V roku 2001 systém BIRS Low bol premenovaný na STSS (Space Tracking and Surveillance System). Tieto družice včasnej výstrahy tak umožňujú určiť polohu odpaľovacieho zariadenia, zmerať okamžitú rýchlosť, zrýchlenie štartujúcej rakety, počet a prevedenie bojových hlavíc, klamných cieľov, prípadne aj úlomkov po zásahu s vynikajúcou presnosťou.
Kozmický infračervený výstražný systém SBIRS má dať protiraketovému systému USA úplne nový kvalitatívny rozmer. Senzory pozemnej časti systému GMD(radary) majú svoje fyzikálne limity, súvisiace najmä so zakrivením zeme. Celosvetové pokrytie zemského povrchu systémom SBIRS umožní ničenie rakiet ďaleko za hranicami Spojených štátov, na ďalekých prístupoch, čo prakticky znamená, že riziká všetkých negatívnych dopadov v prípade explózií jadrových, chemických a biologických bojových hlavíc budú pre USA minimálne. V čase mieru má systém monitorovať testovacie skúšky balistických rakiet na celom svete a vyhodnocovať ich údaje či parametre. Preto zavedenie tohto systému do prevádzky, plánuje sa do roku 2008, bude znamenať najdôležitejší kvalitatívny zlom v celom systéme protiraketovej obrany USA.
No zároveň to vyvolá skvalitňovanie podobných systémov ostatnými vyspelými krajinami a zároveň ďalšie pokusy elimináciu pôsobenia týchto družíc včasnej výstrahy (SBIRS) v kozme. Takže nekonečný kruh zbrojenia a potenciálneho ničenia bude na vysokej technickej úrovni pokračovať aj v kozme.
Zbraňové systémy pre ničenie rakiet realizujú vyhľadávanie, rozpoznávanie a ničenie cieľov s využitím technológie kinetickej energie – (EKV, LEAP) alebo s využitím sústredenej energie (výkonový laser).
Prostriedok EKV (exoatmospheric kill vehicle) je valec o dĺžke 1,4 m a hmotnosti 55 kg, môže fungovať jedine nad atmosférou (vo výške väčšej než 130 km nad Zemou) tak, aby dosiahol bod stretu s využitím vlastných senzorov a riadiacich motorov. V menších výškach by v dôsledku trenia vznikalo teplo, ktoré by jeho infračervené senzory „oslepilo“. Dlhý valec je slnečná clona senzorov, ktoré sú osadené kryogenicky chladenými veľkoplošnými detektormi, pracujúcimi v niekoľkých pásmach vlnových dĺžok. Trysky sú zásobované palivom z veľkej nádrže v prostriedku. Prostriedok EKV ničí bojovú hlavicu kinetickou energiou (hit to kill).
V súvislosti so strategickými nosičmi ICBM, ktorých USA majú 550, musím pripomenúť, že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet (do 10 ks subhlavíc), ako je LGM-118A Peacekeeper (MX) „Dozorca či strážca mieru“ s 10 samonavádzacími strelami Mark 21, každá s 300 kt jadrovou hlavicou odpaľovaných z pozemných síl, s presnosťou do 10 m.
V rámci tzv. strategickej triády, to sú aj atómové ponorky s raketami (16 až 24 ks) s viacnásobnými hlavicami (do 14 ks na jednej) o 336 hlaviciach a strategické bombardéry (115 ks), pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží až 1255 majú Spojené štáty s 5966 jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom. Rusko ich má 927 (657 ICBM z toho 321 mobilných, 192 na 12 ponorkách a 78 bombardérov) s 5682 jadrovými zásobami a ďalších cca 10 100 v rezerve alebo v likvidácii.
Systémy velenia, riadenia a spojenia poskytujú veliteľom údaje o cudzej balistickej rakete a údaje o automatickom sledovaní zo senzorov pre čo najúčinnejšie a efektívne priame riadenie a navedenie zbraňových systémov pre zničenie rakety a pre súčinnosť s orgánmi národného velenia pri vyhodnotení strát, účinnosti a ostávajúceho času do dopadu rakety na zem. Má k dispozícii rozsiahlu sieť komunikačného systému (systém letového spojenia s antiraketami) IFICS (In-Flight Interceptor Communications system) až priamo k antiraketám.
Aká je trajektória letu medzikontinentálnej rakety?
Trajektóriu letu medzikontinentálnej rakety je možné rozdeliť na štyri etapy:
Prvá etapa je aktívna, od momentu štartu do vypnutia motorov posledného stupňa a ich oddelenie od bojových hlavíc vo výške 200-300 km, čo trvá 3-5 minút. V tejto výške ostanú spojené: bojové hlavice, systém riadenia, pomocné korigujúce motory a komplex prostriedkov na prekonanie PRO (ťažké, ľahké imitátory a stovky tisíc dipólových odrážačov pre vytvorenie zarušenia radiolokačných prostriedkov protivníka).
V druhej etape, už podľa príkazu riadiaceho systému, je vykonávaný manéver na prvý vypočítaný bod, v ktorom je vypustená bojová hlavica (subhlavica) na cieľ číslo 1 a určité množstvo prostriedkov na prekonanie PRO protivníka. Potom nasleduje manéver na druhý vypočítaný bod na cieľ číslo 2 a tak to pokračuje v závislosti od počtu bojových subhlavíc hlavíc. Na každý takýto manéver sa počíta s 30-40 sekundami.
V tretej etape, je to voľný let všetkých vypustených elementov (bojových aj klamných) po balistickej dráhe vo výškach do 1000 až 1500 km, čo trvá asi 10-20 minút.
Preto americký systém GMD (Ground-based mid-course Defense – časť pozemných prostriedkov pre obranu v strednej fáze letu), antiraketa (súčasť protiraketového systému BMDS- Ballistic Missile Defense System) má zničiť bojovú hlavicu v tretej etape, v tzv. strednej fáze letu, tzn. vo veľkej výške nad zemou, t.j. nad atmosférou, vo vákuu.
Najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle), vyneseného antiraketou s bojovou hlavicou je práve v časti dráhy od vrcholu až po dosiahnutie výšky asi 130 km (termosféry) nad zemou. Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa a obvykle sa pohybuje pasívne, okrem najmodernejších manévrujúcich typov, napr. ruského Topoľa-M(SS-27).
V štvrtej, poslednej a najkratšej etape letu, okolo jednej minúty, oblak elementov vletí do atmosféry vo výške okolo 110-120 km s rýchlosťou cca 7 km/s. Pritom pri pôsobení aerodynamického odporu sa budú ľahké elementy oneskorovať za ťažšími, ale aj od bojových subhlavíc. V tejto etape je veľmi ťažké a zatiaľ temer nemožné rozpoznávať bojové subhlavice letiace v oblaku klamných cieľov.
Kedy je ničenie medzikontinentálnych rakiet najoptimálnejšie?
Najdôležitejšie pre PRO je ničiť medzikontinentálne rakety v prvej etape (po štarte) ich letu. Pritom rýchlosť antirakety musí byť vyššia ako útočiacej medzikontinentálnej rakety protivníka a musí byť vo vzdialenosti nie viacej ako 500-600 km od balistickej dráhy rakety s kvapalinovým pohonom motorov alebo 300 km s pevným palivom. (Ako priznávajú samotní Američania, v súčasnosti zabezpečiť zachytenie rakiet ukrytých vo vnútorných priestoroch Ruska je nemožné a z tejto reality zrejme vychádza aj zámer priblížiť (predsunúť) pozície antirakiet bližšie k hraniciam Ruskej federácie).
To znamená, že v protiraketovej obrane by bolo najlepšie túto raketu zničiť v prvej etape (prípadne ešte druhej), kedy raketa veľmi zrýchľuje (do 3 minút u pevného paliva motorov a do 5 minút pri kvapalinového paliva) po štarte, nie sú ešte oddelené motory od hlavice a po jej zničení dopadajú trosky na vlastné územie protivníka. (K tomu však ani USA, zatiaľ nemajú zodpovedajúce zbraňové systémy, tie sú vyvíjané v rámci projektu Airborne Laser (ABL), s konkrétnou realizáciou v podobe letúňového lasera YAL-1).
Všeobecne sa predpokladalo či argumentovalo, že rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zaistí ich obranu. Žiaľ, to je omyl. Ak by bolo cieľom medzikontinentálnej balistickej rakety napr. Poľsko, táto balistická raketa by musela už na ďalekých prístupoch (okolo 1000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fáze (trvá asi 3-5 minút), ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV- ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené).
Pritom k obrane cieľa (antirakiet a radarov) by museli byť pri ňom rozvinuté ďalšie systémy (napr. Patriot PAC-3, MEADS alebo THAAD) pre konečnú fázu letu balistických rakiet, ale tie sú účinné pri ničení rakiet krátkeho a stredného dosahu, vo vrchných vrstvách atmosféry, ale neúčinné proti medzikontinentálnym raketám a už vôbec nie proti rakete SS-25 SCRAMJET STEALTH.
Ako by vyzeral stret antirakiet s raketami a ako by sa správali trosky z nich?
K stretu rakiet má dôjsť nad zemskou atmosférou. Každý z objektov (antiraketa a bojová hlavica) sa tam pohybujú rýchlosťou okolo 7 km/s ( viac ako 25 000 km/h). Trosky vzniknuté pri tak obrovskom náraze, pokračujú v lete (páde), pričom ich smer a rýchlosť závisia od uhla zrážky. Predpokladá sa, že dĺžka ich letu, môže dosahovať od 2000 km až po 5000 km. Ak pri náraze dôjde k rozrušeniu tepelného štítu bojovej hlavice, tak jednotlivé komponenty v atmosfére zhoria a okolo 10% ich dopadne na zem ako malé meteority.
Simulácia rozprášenia týchto asi 10% trosiek vyzerá podobne, ako keď sa v atmosfére pred niekoľkými rokmi po poškodení plášťa rozpadol a zhorel americký raketoplán. Jeho zvyšky sa tiež nevyparili, ale boli rozosiate na veľkom priestore územia USA a ich rozmery boli aj väčšie ako 20 cm.
Pri kontaktnom strete antirakety a bojovej hlavice, je problémom jadrový roznecovač, ktorý je rádioaktívny a v každom prípade zamorí okolie. Išlo by minimálne o stovky kilometrov plôch na zemi. Spravidla by išlo o plutónium a obohatený urán. Ten je veľmi pyroforický, aj keď pri náraze zhorí, tak sa pekne rozptýli do atmosféry a toxicitu uránu považujú odborníci za väčšie nebezpečenstvo než jeho rádioaktívne účinky.
Môže dôjsť k jadrovému výbuchu pri strete antirakety s jadrovou bojovou hlavicou? Reálne testy či pokusy v laboratórnych podmienkach sú nevykonateľné a tak ostávajú len úvahy a domnienky. Americkí špecialisti jadrový výbuch nevylučujú, českí naopak tvrdia, že je to vylúčené.
Dôvodom rozporov je skutočnosť, že klasický iniciačný systém, ktorý je používaný k vyvolaniu štiepnej reakcie je pri náraze zničený skôr, než začne fungovať. Bojové hlavice majú pomerne zložitý a niekoľkonásobný systém zaistenia pred iniciáciou. Tento fakt však nič nemení na možnosti do takéhoto systému zabudovať približovacie zapaľovače rôznych princípov činnosti, ktoré privodia iniciačný systém do činnosti v prípade, že prostriedok antirakety-EKV sa priblíži k bojovej hlavici. Nemusí dôjsť ani ku kontaktnému zásahu a jadrová bojová hlavica vybuchne.
Priamo pri výbuchu by však nemala spôsobiť vážnejšie škody. Vo vzduchoprázdne nemôže vzniknúť ničivá tlaková vlna. Rozptýlený rádioaktívny materiál by postupne klesal do atmosféry, kde by sa rozriedil a na zemi sa rozptýlil na veľkú plochu. Špecialisti na technológiu zničenia rakety kinetickou energiou, nazývanou „hit to kill“ tzn. nejadrového prostriedku ničenia EKV, sa sporia o jeho účinnosti. Niektorí tvrdia, že účinnosť sa pohybuje okolo 0,1 ( 10%). Je pravda, že táto účinnosť sa dá riešiť trhavinou a črepinovým účinkom, ale ich účinok na bojové hlavice, ktoré sú chránené špeciálnou úpravou plášťa, tzv. tvrdené hlavice (ochranným tepelným štítom), je zanedbateľný. Logicky z toho vyplýva, že ďalším a účinným riešením je jadrová hlavica na antirakete, ale aj tej by mala odolať „tvrdená hlavica“. Bývalý minister obrany USA Rumsfeld si zadal vnútornú predbežnú vedeckú štúdiu- nasadenie nukleárnych interceptorov (antirakiet) do systému protiraketovej obrany, možno aj preto, že jadrová nálož na antirakete je potrebná k spoľahlivému zničeniu multihlavíc a rojov hlavíc sprevádzaných klamnými cieľmi.
Aký by bola efektívnosť či význam použitia lasera pre ničenie rakiet?
Pre ničenie ICBM je z viacerých dôvodov najefektívnejšie použiť laser. Preto projekt Airborne Laser (ABL) so siedmymi letúňovými lasermi YAL-1 sa plánuje zaradiť do operačnej služby už od roku 2008. Hlavným dodávateľom je firma Boeing s lietadlami Boeing 747-400, ďalšími partnermi sú firmy Northrop Grumman (vývoj a výroba laseru) a Locheed Martin (vývoj a výroba pasívneho systému pre detekciu balistických rakiet a pre riadenie nasmerovania laserového lúča).
Laser (Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation) je citlivý kvantový generátor, ktorý pracuje vo viditeľnej a infračervenej oblasti elektromagnetického spektra. Laserové žiarenie je monochromatické, koherentné, má zanedbateľnú úroveň vlastného šumu, malú rozbiehavosť (rozptyl) lúča a najmä schopnosť sústrediť značnú spektrálnu hustotu energie žiarenia. Podľa druhu aktívneho prostredia (látky) môže byť kvapalinový, plynový, chemický a iný.
Laserový protiraketový systém má tiež určité obmedzenia. Najnáročnejšie je zistenie vlastného odpálenia balistickej rakety, jej identifikácia, sledovanie a určenie smeru letu. Tieto údaje môže získať od Hlavného strediska systémov včasnej výstrahy.
Potom nasleduje počítačové spracovanie, určenie vhodného okamžiku a spôsobu zásahu tela rakety laserovým lúčom, tak aby bol zničený iba nosič (spôsobí to zapálenie pohonných hmôt a následne zničenie), nie jadrová, chemická či biologická hlavica.
Pred samotným použitím lasera, musí dosiahnuť potrebný výkon a jeho optika musí byť nasmerovaná na cieľ. Všetky tieto operácie musia byť zvládnuté v časovom limite štartovej fázy rakety, t.j. 180 až 300 sekúnd.
Základom laserového systému je špičkový senzor- infračervené zariadenie IRST (Infrared Search and Track). Súčasný systém WASS (Wide Area Surveillance System) zaisťuje detekciu a presné zameranie polohy rakety na obrovské vzdialenosti pre účely smerovania laserového lúča.
Okamžite po detekcii rakety (krátko po jej štarte) je spracovaná výstražná informácia, ktorá je odovzdaná Systému automatického sledovania dráhy letu strediska zabezpečenia bojovej činnosti, velenia, riadenia, spojenia a vyhodnotenia BMC4I (Battle Management Command, Control, Communication, Computers and Intelligence). Tento Systém je súčasťou pozemnej časti PRO pre strednú fázu letu GMDS (Ground-based Midcours Defence). Okrem vysoko presného sledovania dráhy letu odovzdáva údaje aj ďalším systémom vzdušného prieskumu a prehľadu vzdušnej situácie a tiež aktívnym ďalekomeracím systémom ARS (Active Ranging System). Výsledkom je veľmi presné trojdimenzionálne sledovanie letiacej rakety a výpočet jej balistickej dráhy. Tieto presné údaje sú odovzdané výkonovému laseru YAL-1 pre potreby riadenia paľby týmto laserom. Hlavný výkonový laser je riadený niekoľkými malými lasermi o výkone 10 kW.
Laserové ožarovanie tela rakety uvedeným výkonom, v trvaní 3 až 5 sekúnd úplne postačuje k zničeniu všetkých súčasných typov rakiet. Každé lietadlo s laserom je schopné fyzicky zničiť v intervaloch 3 až 5 sekúnd až 40 balistických rakiet.
Existujú však aj negatívne vplyvy na funkciu lietadlového laseru. Nie je vylúčené, že druhotné dôsledky použitia laseru, najmä pri skupinových úderoch lasermi a ich vysoký vyžarovaný výkon, by mohol mať nepriaznivý vplyv na vlastnú bojovú techniku a živú silu. Mohli by byť ohrozené ľudské životy, vážne poškodené zdravie, ale aj narušenie prevádzky technických prostriedkov PVO, optoelektronických navigačných prostriedkov lietadiel, družíc i procesov navedenia vysoko-presných zbraní napr. systémov NAVSTAR/GPS a pod.
Obmedzenie úplného či presného použitia laseru môžu spôsobiť aj nepriaznivé poveternostné podmienky, hlavne mraky, ktoré spôsobujú značný útlm pri prenikaní laserových lúčov.
Pozn. Lasery THEL či MIRACL se dočkaly v rámci Reaganova projektu Hvězdných válek (SDI) prototypů a ověřovacích zkoušek. Stejně tak v Rusku, kde je chemický laser už operačně instalován na kolovém transportním automobilu MAZ. Američané zkoušeli doteď COIL laser ABL na letounu Boxing 747 YAL-1 . Projekt zastavuje nyní prezident Obama. Statické lasery pak tvoří utajenou součást ruských kosmických vojsk. Ozařování amerických družic patří ke kratochvílím ruských generálů. Podobné programy existují či existovaly i v dalších zemích: v Německu a Francii, v Japonsku a Číně.
Ako môže pokračovať vývoj PRO?
Dá sa predpokladať, že základné technické nedokonalosti PRO sa podarí v blízkej či potrebnej dobe postupne vyriešiť, aj keď podľa špirálového vývoja tohto systému, to bude permanentná korekcia a systém PRO dosiahne vyššie hodnoty účinnosti ako sú súčasné ( s použitím lasera alebo aj jadrovej hlavice na antirakete, bolo to aj pred niekoľkými desaťročiami).
Samozrejme, že to vyvolá podstatné zvýšenie finančných výdajov, než boli pôvodne plánované. No nič to nezmení na fakte, že dôjde k porušeniu alebo zmene strategickej jadrovej vyváženosti či odstrašovania a vyvolá to pokračovanie vysoko sofistikovaného technického a technologického dozbrojovania vo vývoji a výrobe raketovej a antiraketovej techniky a ich umiestňovanie do kozmu, najmä medzi USA na jednej strane a Ruskom s Čínou na strane druhej, ale aj niektorými ďalšími krajinami sveta.
Slovenská republika, od roku 2000, mohla mať „svoju“ primeranú protiraketovú obranu či štít. Samozrejme nie v tom megalomanskom či globálnom poňatí. Stačilo získať ešte jeden systém S-300PMU1 Favorit alebo S-400 Triumf ( SA 21A Growler ) s príslušným 3D radarom a spolu so systémom S-300PMU, ktorý je v armáde zavedený, sme mohli, okrem svojho teritória pokryť do značného rozsahu aj susedov a zároveň sa začleniť do spoločného systému PVO NATO, najmä proti raketám stredného a ďalekého doletu, ale hovorí sa aj o strategických raketách. (Pozn. A možno bude zavedený aj systém S-500, ktorý sa objavil po vypovedaní Zmluvy ABM Američanmi a predpokladá sa, že má schopnosti ničiť všetky typy cieľov).
No vtedajšia slovenská vláda, radšej zaplatila pokutu za nezrealizovanie zmluvy, 54 mil. USD ( viac ako 2,5 mld. sk). Poľsko uvažovalo, v prípade súhlasu z rozmiestnením antirakiet na svojom území, že bude požadovať od USA umiestnenie niekoľko batérií mobilného protivzdušného systému Patriot PAC-3, ako ochranu proti prípadnej odvety Ruska či Bieloruska.
Pozn. Nejmodernější protiraketový a protiletadlový systém protivzdušné ochrany S-400 Triumf a S-400M Samoděržec, nyní Rusko nainstalovalo a uvedlo do stavu plné bojové pohotovosti jako první útvar velikosti divize. Rusko tak modernizovalo klíčovou součást posledního pásma ochrany hlavního města Moskvy nedaleko města Elektrostal v moskevské oblasti. Systém S-400 je určen k boji proti všem typům letících těles, počínaje malými bezpilotními letouny přes stíhačky, bombardéry a rakety s plochou dráhou letu až po klasické balistické střely a další nosiče.
Média informoval v pondělí velitel ruských vojenských leteckých sil Alexandr Selin (Zelin). Podle agentury RIA Novosti příslušníci prvního oddílu již letos (2007) na jaře prošli speciálním výcvikem v obsluze systému. Systém S-400 Triumf (NATO SA-21A Growler) a S-400M Samoděržec (NATO SA-21B Growler) se střelami 9M82 Giant jsou vysoce sofistikované systémy, schopné ničit balistické řízené střely středního doletu (do 2500 km) na vzdálenost až 400 km tzn. dvojnásobné vzdálenosti než americký systém MIM-104 Patriot a 2,5krát větší vzdálenosti než jeho předchůdce S-300PMU-2 (v kódovém označení NATO SA-10 Grumble). Výkonově odpovídá např. systému THAAD.
Disponuje vlastním inteligentním 3D radarem 30N6E (8×8 MZKT-7930) radarem 76N6, případně systémem 40V6MD z komplexu S-300PT, které u Moskvy navíc doplňuje celý systém radarových základen pásma protivzdušné obrany Moskvy , disponuje protiletadlovými a protiraketovými střelami různých typů (5V55K, 5V55R, 48N6E, 48N6E2, 48N6DM, 9M96E, 9M96E2 – celkem až šestnáct raket různých typů v jednom kompletu), které jsou schopny zachytit rakety letící od minimální výšky 10 metrů výše. Může útočit na cíle letící rychlostí až 4,8 km/s, může zaměřovat i neviditelné letouny a raketové nosiče se stealth úpravou.
Disponuje i nosiči daleko smrtonosnějšími – střelami dlouhého doletu SAM/ABM 9M82 či 9M82M, případně 9M83 . Čili se velmi rychle z obranného prostředku může změnit na mobilní odpalovací jednotku balistických střel dlouhého doletu či křižujících střel.
Stejně jako jeho předchůdce, systém S-300, použitý například k sestřelení stealth bombardéru na Balkáně, je vyvinutý Ústřední vývojovou kanceláří Almaz (Diamant) a vývojové kanceláře Fakel (Pochodeň) ve spolupráci s Novorosijským elektrotechnickým závodem a Petrohradským závodem speciálního strojírenství. Podle odborných zdrojů kancelář Fakel vyvinula pro Triumf dvě nové střely. Velká střela má dostřel až 400 km a je schopna sestřelovat cíle i za horizontem s využitím nové zaměřovací hlavice vyvinuté kanceláří Almaz. Zaměřování může fungovat buď v poloaktivním nebo aktivním režimu. Střele mohou být dodávány informace z pozemního stanoviště, nebo se může navádět zcela autonomně. Pasivně se může navádět na letadla včasné letecké výstrahy a letouny-rušiče. Druhá střela, 9M96, je konstruována pro ničení letadel a řízených střel na vzdálenost až 120 km. Střela je malá – značně lehčí než raketa ZUR 48N6E používaná v systémech S-300PMU-1 a S-300PMU-2 Favorit. Je vybavena aktivní naváděcí hlavicí. Pravděpodobnost zničení cíle jednou střelou je 0,9 u pilotovaných letounů a 0,8 u bezpilotních manévrujících strojů. Pohonná jednotka umožňuje střele 9M96 operovat ve výšce do 35 km s přetížením až 20 G, což dovoluje sestřelovat i nebalistické střely. Maketa rakety byla představena na athénském zbrojním veletrhu v říjnu 1998.
Tyto nové střely mohou být i součástí starších protivzdušných systémů typu S-300PMU. Kontejner se čtyřmi 9M96 může být instalován spolu se střelami 5V55 nebo 48N6, tedy standardní výzbrojí těchto komplexů. Triumf zajistí vyšší bojeschopnost systémů S-300PMU-1 a S-300PMU-2 a stírá tak náskok nových generací. Systém je navržený tak unikátně, že může používat jak starší typy raket ze systému S300 PMU1 a 2 (typ 48N6E2), tak nové rakety 9M96E a E2.
Státní zkoušky systému S-400 započaly vstupními testy 12. února 1999 na základně Kapustin Jar a testy byly ukončeny 7. dubna 2000. Až do roku 2004 pak byly prováděny testy inovovaných raket i na území Arménie, Tadžikistánu a Běloruska . Raketa nemusí být při odpálení zaměřena na cíl. Nejprve je poveden tzv. studený start, při kterém je raketa vymrštěna z kontejneru do výšky 30m a teprve poté následuje zážeh hlavního motoru,který během 0,025 dosáhne přetížení 20G.Aktivní radar pak odešle raketu na cíl. Poté již raketa sleduje cíl sama pomocí aktivního samonaváděcího systému. Tříštivá hlavice váží 24kg a má regulovatelné směrování pole střepin. Udává se 70% úspěšnost zásahu u modernizovaných balistických raket SCUD či protilodních raket HARPOON. Maximální dosah vlastního radaru systému je 500-600 km, nicméně v kombinaci s radarovou ochranou Moskvy jde o systém detekce s poloměrem několika tisíc km.
Moskva tak reaguje na ohrožení, které by mohly pro ni znamenat americké rakety v Polsku, které považuje za hrozbu pro vlastní bezpečnost. V prosinci 2006 se objevila informace velitele raketových vojsk strategického určení, generálplukovníka Nikolaje Jevgeněviče Solovcova o tom, že Rusko zvažuje umístit na rakety RS-12M2 Topol M vícenásobnou hlavici a že jediný důvod proč tomu tak není je to, že vzhledem k závazkům ze smlouvy START 2 se o tom neuvažovalo.
Systém S-400 je omezeně použitelný i pro obranu před balistickými raketami. Problémem je rychlost cíle v zóně detekce a rychlost palby. Pokud používá systém pouze vlastní radiolokátor, pak je dosah 400 km. Vstupní rychlost rakety středního doletu do atmosféry nepřevyšuje 2700m/s . Na lokaci střely, vypočítání dráhy a odpal raket je k dispozici víc jak 100 sekund. Poněkud jiná situace je u mezikontinentálních střel, které letí rychlostí 6000 m/s. Zde je na efektivní reakci pouze 50-60 sekund. Využít se dá i navádění v kombinaci s ukrajinským pasivním radarem Kolčuga firmy Topaz, kdy je potom radarový systém nedetekovatelný . Tři tyto systémy prodala údajně Ukrajina v roce 2002 Saddámovi a způsobila tak diplomatickou roztržku, a to včetně výměny nót USA s Ruskem. Moskva ale má v systému obrany Moskvy A-35 / A-135 mimo satelitů včasné výstrahy k dispozici soustavu výkonných statických radarů typu Don-2NP (Pill Box – 40 000 km), Dunaj-3 (Dog House), Dunay-3U (Cat House) a Dnestr-M. Na odpovídající reakci pak je 17 až 22 minut.
(www.globalsecurity.org/military/world/russia/s400.ref.htm)
V Rusku sa začali realizovať technické opatrenia, ktoré by znížili možnosť zistenia štartu a skrátenia dĺžky a času letu rakety v prvej etape. Je to možné realizovať výmenou kvapalinového paliva raketových motorov za pevné, čo by viedlo k skráteniu letu až do jednej minúty (oproti 3-5 minútam) a do výšky nie vyššej 80-100 km (oproti 200-300 km). Ďalším opatrením je, čo najviac sťažiť zachytenie rakety antiraketou cestou možností vykonávať manéver raketou vo vertikálnej aj horizontálnej rovine, čo modernizovaná raketa Topoľ-M (SS-27) dokázala pri letových skúškach.
Pozn. Mezikontinentální balistické rakety SLBM Bulava M (morskoj), které mají dolet 8600 km a nesou každá deset jaderných hlavic (D-19M Bulava-30) či jednu o síle 500kt – 1Mt (D-19M Bulava-M – pak některé zdroje udávají dolet až 10 000 km). Ponorka Projektu 955 s 12 střelami Bulava – M dokáže střely vypouštět z hloubky do 65 metrů a při rychlosti až 15 uzlů a je navíc vybavena šesti odpalovacími šachtami na torpéda ráže 533 mm , kterými může odpalovat i střely RK-55-„Granat“ (NATO-Code SS-N-21 Sampson) s jadernou hlavicí o síle 200 kT a doletem 2 400 km. Navazující Projekt 955A bude vybaven až 16 střelami Bulava – M. Celkem má být postaveno sedm ponorek této třídy do roku 2015. Podle deníku Pravda tyto lodě zůstanou ve službě ruského námořního strategického ponorkového loďstva do roku 2040-2050.
Aká bola a je spolupráca rakiet?
Žiadna raketa nie je „mierová“ bolo deklarované v dobrej viere po ich mierovom poslaní Chartou 77. Ani toto vyjadrenie nie je úplne pravdivé! V rámci vesmírneho výskumu, dokonca v kooperácii dvoch rivalov USA a Ruska, sa realizujú užitočné výskumy či svetová komunikácia. Americké rakety používajú ruské motory. Kozmická stanica ISS je ruskej produkcie a striedajú sa na nej medzinárodné posádky i súkromní bohatí samoplatitelia.
Všetky kozmické rakety sa vyvinuli pôvodne z medzikontinentálnych striel. V roku 2006 bolo do kozmu vypustených 65 rakiet. Z toho 24 ruských a 18 amerických. Rusko má teraz v operačnom použití 98 satelitov a obnovuje svoj Ruský globálny navigačný systém /GLONASS). Rokuje sa aj o prepojení amerického a ruského systému.
Rusko spolupracuje aj Európskou vesmírnou agentúrou na kompatibilite so satelitným systémom Galileo (obdoba k americkému GPS, námietky majú Holandsko a Británia, financovať sa má z verejných peňazí štátov EÚ) na modernizácii Sojuzu a Progresu a spoločne pripravujú pre rok 2012 novú dopravnú raketu Klipper. Pokiaľ sa týka výskumu Mesiaca, tu Američania pracujú samostatne a Rusko spolu s Čínou vyvíjajú vlastnú techniku pre skúmanie Mesiaca.
V decembri 2006 vyniesol ruský nosič Kozmos 3M na obežnú dráhu nemecký satelit SAR-Lupe, pritom je v žargóne označovaný ako špionážny. Podľa uzatvorenej zmluvy medzi Rosoboronexport a nemeckým COSMOS International Satellitenstart Gmbh ruská strana vynesie do kozmu celkom ešte 5 týchto satelitov. Tento typ nemeckého satelitu má radarovo pokryť potreby veliteľstva NATO v Európe. Technické vybavenie satelitov umožní využívanie systému aj Francúzskom, ktoré bude kompenzovať túto možnosť prístupom k optickému HELIOSu II pre nemeckú stranu.
Je teda skutočnosťou, že keď hovoríme o raketách, našli by sme viac spoločných a styčných bodov, ktoré skôr smerujú v prospech spolupráce a tým aj pokoju, mieru a stabilizácii, než o hľadaní nepriateľa a prebúdzanie nedôvery. Čím väčšia je táto miera spolupráce a pochopenia aj v raketovej oblasti so spoločnými cieľmi, tým sa znižuje nebezpečenstvo zneužitia „dozbrojovania“.
Rakety majú však i podstatnú vojenskú funkciu a preto môžu byť a sú aj prvkom nedôvery a ohrozenia. A tu je dôležité exaktné, ale aj citlivé narábanie s argumentmi pre získanie dôvery tých krajín, ktoré ich už majú vo výzbroji, no i tých, ktoré sú bez nich.
Treba teda veľmi moderne a perspektívne zvážiť, ktorá vojensko – politická tendencia má bližšie k realite a tým aj k nádeji pre civilizovanú mierovú budúcnosť.
Použitá literatúra:
1. Kroulík J., Růžička B.: Vojenské rakety, Naše vojsko Praha 1985
2. Kaucký S.: Protiraketová obrana: Výsledky testov budia rozpaky v odborných kruhoch, ATM č.10/2006
3. Kotrba Š.: Powell podpísal dohody o modernizácii radarovej základne USA v Grónsku, Britské listy 7.8.2004
4. Kotrba Š.: Rakety od Boenigov-peacekeeper´s pre 21.storočie, Britské listy 10.8.2006
5. Kliment S.: Spojené štáty tajne rokujú o výstavbe raketovej základne v Českej republike, Britské listy 9.7.2004
6. Bútora D.: Americký radar, týždeň č.5/2007
7. Vyhledávací radar FPS-117, Profesionální armáda: Technika
8. Fico by raketovú obranu nedovolil, denník SME 22.1.2007
9. Putin ponúkol SA spoluprácu v jadrovej oblasti, denník SME 12.2,2007
10. Drábek I.: Na Česko a Poľsko môžu mieriť strategické rakety, denník PRAVDA 21.2.2007
11. Chmelár E. : Protiraketový systém je namierený voči Rusku. Týždenník SLOVO
12. Zajcev J.: Reálie protiraketovej obrany USA. Ruská agentúra medzinárodných informácií Novosti. 27.2.2007
13. Kramnik I.: Pionieri idú pomôcť Topoľom-M. LENTA-RU, vydanie Rambler Media Group. 23.2.2007
14. Príprava na skúšky severokórejskej rakety nastrašila USA. LENTA-RU, vydanie Rambler Media Group. 12.6.2006
15. Systém PRO USA bol postavený do bojovej pohotovosti. LENTA-RU, vydanej Rambler Media Group. 20.6.2006
16. Rusko vráti do účinnosti zakázané rakety. LENTA-RU, vydanie Rambler Media Group. 28.8.2006
17. Kaucký S.: Spadnú nám zvyšky rakiet na hlavu? Denník Britské listy. 13.3.2007
18. Severná Kórea obnovuje skúšky balistických rakiet. LENTA-RU, vydané 20.6.2006
19. Merkelová: Protiraketový systém USA je aj vecou NATO. Dnes.sk, 13.3.2007
20. Aksenov P.: Strategické jadrové sily-teraz. LENTA RU, 22.3.2006
21. Aksenov P.: Rádiolokačná nezávislosť. LENTA RU, 11.1.2006
22. Kaucký S.: Prečo Rusov dráždi americký radar v Brdech. ATM on line, 26.2.2007
23. Kaucký S.: Letúňový laser YAL-1. ATM on line, 2.4.2007
24. Pestov S.: O Iráne i uráne. ARGUMENTY, FAKTY, 18.4.2007
25. ITAR-TASS : Radar na výmenu za vzájomné pochopenie. 20.4.2007
26. Esin.V.I.: Protiraketová globálna prevaha. Nezávislá politika, 5.3.2007
27. Turecko chce vlastný protiraketový systém. Britské listy, 30.4.2007
28. Kaucký S.: Protiraketová obrana USA-Družicový systém SBIRS. ATM č.11/2006
29. Kaucký S.: Protiraketová obrana USA-Radary včasnej výstrahy. ATM č.05/2007
30. THAAD Radar Completes Successful Target Tracking Test. News Release. Missile defense Agency, 8.3.2007
31. Visingr L.: Protiraketová obrana: Koľko systémov pre Európu? natoaktual.cz, 20.7.2006
32. Gáfrik A. a kol.: Zbrane hromadného ničenia – Aktuálna bezpečnostná hrozba. IBOŠ/MO SR, Bratislava 2005
33. Britské listy: NATO schválilo americkú raketovú obranu, 15.6.2007
34. Nachtman P.: Podľa Rusov dostanú antirakety v Poľsku jadrové hlavice, použitie jadrových hlavíc u antirakiet GBI je technicky možné. Britské listy, 16.6.2007
35. Samson Victoria.: Vystúpenie v Európskom parlamente: The U.S. Missile Defense System in Eastern Europe: An incomplete system that will leave the continent less secure. Americké Centrum pre obranné informácie(CDI), 12.6.2007
36. Stratfor Premium: Skutočným účelom americkej PRO je vojensky ovládnuť vesmír. Britské listy, 20.6.2007
37. CRS Report for Congress: Kinetic Energy Kill for BMD: A Status Overview. 5.1.2007
38. Raketový systém: USA odmietli ruskú ponuku. www.euractiv.sk, obrana a bezpečnosť 15.6.2007
39. THAAD Weapon System´s Successful Interceptor Test, Lockheed Martin, Defencetalk, 29.6.2007
40. Správa pre americký kongres: Obrana pred balistickými raketami dlhého doletu v Európe. Rešeršná služba amerického kongresu, 22.6.2007
41. Immanuel Wallerstein: Protiraketový obranný štít: bláznivý nápad, alebo racionálny cieľ. Fernand Braudel Center, Binghampton University, USA, 2007
42. Štúdia Európskeho parlamentu „Spoľahlivý a spoločný systém medzinárodnej raketovej obrany je racionálny, nie však súčasné americké riešenie“, Britské listy, 26.11.2007
43. Európsky parlament, briefing 30.-31. január 2008
44. Kotrba, Š: Jak zavléci Česko do samého středu Hvězdných válek. Britské listy. 8.5.2007
45. Kment, R.: Systém raketovej obrany. Armáda apológia. September 2001
46. Townshend, Ch.: Historie moderní války. Prvé vydání Mladá fronta 2007. 432 s. ISBN 978-80-204-1540-0
47. Volner, Š.: Vojny v 21. storočí. Bratia Sabovci, s.r.o. 2007. 194 s. ISBN 978-80-89241-11-8
48. NATO pomalu rozevíra protiraketový deštník, zatím chráni vojáky v boji. iDnes.cz/Zprávy. 9.2.2011