Gen.Ing. NAĎOVIČ Svetozár :
Vážení účastníci medzinárodnej konferencie, dámy a páni.
Ďakujem organizátorom tejto medzinárodnej konferencie k 100. výročiu prvej svetovej vojny za možnosť vystúpiť s odborným príspevkom v mene Klubu generálov SR na tému: „Úcta k predkom a 100. výročie prvej svetovej vojny.“
Slovenská republika a jej Ozbrojené sily majú okrem iných povinností jednu významnú, ktorá patrí k demokratickým tradíciám väčšiny spojeneckých štátov a ich armád. Pravda, túto povinnosť môžeme konať iba z nasledujúcich pohnútok.
Najzákladnejšia, hlboká a ľudsky odôvodnená pohnútka znie: „Každý rod aj národ sa cez veky usiluje pestovať si hlboký vzťah úcty k svojim predkom.“
Je to povinnosť každej generácie, lebo sa vytvára reťaz spolupatričnosti, odovzdáva sa štafeta humanity a najmä sa prehlbuje schopnosť mladšej generácie uvedomovať si zodpovednosť za svoj domov a za svoju vlasť.
Preto má vo výchove mladého občana Slovenskej republiky a moderného vojaka Ozbrojených síl Slovenskej republiky primerané miesto aj výchova k vlastenectvu a k úcte k predkom.
Pestovanie vlastenectva má aj širšiu poznávaciu dimenziu . Uvedomíme si ako Slováci, že v našich dejinách jedna udalosť vyrastá z druhej , ako to povedal Laco Novomeský, keď hodnotil význam Slovenského národného povstania 1944. Vyslovil myšlienku, že slovenské dejiny majú príčinnú súvislosť, že to nie sú ojedinelé roztratené udalosti, ale naopak príčinné na seba nadväzujúce a tesne spolu súvisia. Takto je pre slovenský národ základným kameňom budovania historického povedomia aj sebavedomia moderných ozbrojených síl Slovenské národné povstanie 1848 – 1849 , počas ktorého vznikla prvá Slovenská národná rada na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Do reťazenia týchto udalostí patria aj boje v 1. svetovej vojne 1914 – 1918, v ktorých v rakúskej – uhorskej armáde bojovalo tisíce Slovákov. Osobitne vznik a boje česko – slovenských légií s hlavnou postavou Slováka, generála Milana Rastislava Štefánika, ktoré výraznou mierou napomohli k vzniku Československej republiky. Je nespochybniteľné, že bez bojov samostatnej česko – slovenskej armády na rozhodujúcich bojiskách 1. svetovej vojny by nebola Československá republika vznikla.
Logiku dejín uzatvára Slovenské národné povstanie 1944, keď sa Slováci spoločne s ďalšími národmi postavili proti okupácii vlasti a bojovali za obnovenie vlastnej slobody a nezávislosti.
Aj vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky v roku 1993 patrí do reťazenia týchto udalostí.
Náš Klub generálov vo svojej činnosti rozvíja hlboký vzťah úcty k svojim predkom, ktorí nasadzovali životy so zbraňou v ruke počnúc bojmi v rokoch meruôsmych a končiac 2. svetovou vojnou. Sme presvedčení, že nesmieme zabudnúť na jediného aj toho najjednoduchšieho slovenského vojaka, ktorý padol na bojiskách sveta.
Aby sme naplnili zmysel pre pestovanie prirodzeného vlastenectva a splnili si svoju synovskú povinnosť voči našim predkom, už skoro osem rokov organizujeme vojenské historické poznávacie cesty, odhaľujeme pamätníky a pamätné tabule a staviame kresťanské kríže. Zoznámim Vás predovšetkým s našimi akciami, zameranými na 1. svetovú vojnu a na boje našich legionárov v rokoch 1914 až 1920.
Už v roku 2006 sme si prehliadli miesta bojov v Karpatoch v Poľsku z rokov 1914 – 1915 od Gorlice po Duklu . Vzdali sme úctu padlým rakúskym – uhorským, ale aj ruským vojakom pochovaným na vojenských cintorínoch v osadách Zmigród, Lysa Gora, Krempna, ktoré navrhol a postavil významný slovenský architekt Dušan Jurkovič (celkom 32 cintorínov ).
V nasledujúcom roku sme absolvovali vojenskú – historickú poznávaciu cestu do Slovinska a Talianska. Išli sme po stopách 14. pešej cisársko-kráľovskej divízie, ktorá pred 1. svetovou vojnou sídlila v Bratislave a za boje v 1. svetovej vojne obdržala čestné pomenovanie „Železná“. Vojaci jej dvoch peších plukov 71. trenčiansky a 72. bratislavský boli väčšinou Slováci. Podrobne sme sa zoznámili s jej bojmi na talianskom fronte, na ktorom od novembra 1916 až do novembra 1918 prelievali svoju krv slovenskí vojaci.
Najprv sme navštívili bojiská na rieke Soči, položili sme vence pri pamätníku padlých na Javorci, na cintorínoch v Boveci a Kobaride. Podrobne sme sa zoznámili s Caporettskou útočnou operáciou z roku 1917. S dojatím sme položili vence na cintoríne rakúskych – uhorských vojakov v Ajševici, miesta posledného odpočinku vojakov 14. pešej divízie padlých pod Goricou a Vertojbou. Odtiaľto sme pokračovali do Redipugla už v Taliansku, kde nás ohromil monumentálny vojenský cintorín 100 000 padlých talianskych vojakov a prezreli sme si o trochu skromnejší cintorín 12 000 padlých rakúskych – uhorských vojakov vo Fogliane.
Po bojovej ceste 14. pešej divízie sme sa premiestnili do oblasti Ponte di Piave a za pomoci vojnového denníka divízie sme vykonali rekognoskáciu bojov priamo na brehoch povestnej rieky Piavy , odohrávajúcich sa na týchto autentických miestach od 15.6 do 23.6.1918, počas ktorých divízia so slovenskými plukmi utrpela ťažké straty.
Boj a obrovské straty ľudských životov následne stvorili aj smutnú pieseň, ktorá sa dodnes spieva na západnom Slovensku:
Široko, ďaleko v tej talianskej zemi,
tam, kde odpočíva moje potešení…
Navštívili sme taliansky vojenský cintorín a pamätník v Fagaré della Bataglia. Pochovaných je tu 10 000 padlých Talianov a jeden uhorský vojak zo Sedmohradska. Celý tento priestor dobili v bojoch na Piave slovenskí vojaci od 71. a 72. pluku a aj padlí talianski vojaci sú výsledok týchto bojov, čo je smutná irónia vojny. Naša cesta smerovala na rakúsky – uhorský vojenský cintorín do mesta Citadella, kde je pochovaných 21 000 padlých vojakov z celého piavského bojiska. Na naše milé prekvapenie sme na tomto cintoríne videli veniec so slovenskou štátnou trikolórou pre vojaka, ktorý pochádzal zo Záhorskej Bystrice a ktorému jeho rodáci pri návšteve Talianska nezabudli priniesť veniec.
Záver cesty patril pamiatke generálovi M.R. Štefánikovi. V Padove na Piazza Cavour na stene vtedajšieho hotela Savoia má pamätnú tabuľu, pripomínajúcu jeho pobyt z tretieho na štvrtého mája 1919, teda noc pred jeho odletom do oslobodenej vlasti z letiska Campoformido. Položili sme k pamätnej tabuli veniec vo farbe trikolóry a vzdali tak poctu veľkému Slovákovi. V mestečku Campoformido na vonkajšej stene radnice je umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že práve z letiska v Campoformido štartoval generál Štefánik 4. mája 1919 na posledný let do slobodnej vlasti. Aj tu sme položili veniec s národnou bielo-modro-červenou trikolórou a uctili sme si veľkého syna Slovenska.
Využili sme túto cestu aj na to, aby sme v spolupráci s režisérom Fedorom Bartkom a spisovateľom Drahošom Machalom nakrútili dokumentárny film Slováci na Piave.
Roky 2008 a 2009 boli bohaté na výročia, ktoré ovplyvnili dejiny Slovákov a priamo nabádali pripomenúť si ich.
K 90. výročiu vzniku Československa sme vztýčili pri Zborovskom pamätníku na Ukrajine dva veľké dubové kríže namiesto tých, ktoré od roku 1927 už odhnili. Zborovské bojisko i pamätník navštevujeme pri našich cestách na Ukrajinu pravidelne. Položením vencov vzdávame úctu tým 190 legionárom, ktorí padli za našu slobodu 2. 7. 1917.
Aktívne sme sa zúčastnili za účasti podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča odhalenia pamätnej tabule padlým slovenským vojakom v poslednej útočnej operácii rakúskych – uhorských vojsk na Piave 15.-23.61918 v Ponte di Piave.
Slávnostne sme na Štefánikovej ulici na budove Slovenskej akadémie vied za účasti podpredsedu vlády Slovenskej republiky Dušana Čaploviča odhalili pamätnú tabuľu k 90. výročiu oslobodenia Bratislavy legionármi 7. pešej divízie Československého legionárskeho zboru z Talianska , ktoré sa udialo 1. januára 1919, v deň, odkedy sa Bratislava stala súčasťou Československej republiky a metropolou Slovenska.
V spolupráci s veľvyslankyňou v Slovinsku pani Mariannou Oravcovou sme postavili pamätník padlým slovenským vojakom na Sočskej fronte v rokoch 1915 až 1917 v Loče pri mestečku Tolmin. Pamätník sme slávnostne odhalili za účasti ministerky obrany Slovinska pani Dr. Jelušičovej a ministrov obrany a vnútra Slovenskej republiky 15. novembra 2011.
Je jediným pamätníkom v Slovinsku, ktorý si pripomína padlých slovenských vojakov a Slovensko je posledné v poradí štátov, ktoré postavili pamätníky na uctenie si svojich padlých!
Záver:
Zoznámil som vás s akciami, ktoré robil Klub generálov, aby naplnil úctu k našim predkom, majúci vzťah k 1. svetovej vojne a rokov 1914 až 1920.
100. výročie 1. svetovej vojny, rovnako všetky udalosti spojené s našou históriou v rokoch 1914 – 1920 sú výzvou aj pre vás pedagógov, samozrejme obzvlášť pre vyučujúcich históriu.
Sú ale výzvou aj pre všetky riadiace stupne, ktoré ovplyvňujú proces výučby a výchovy až po Ministerstvo školstva.
Ten, ktorý učí našu históriu, a má zapaľovať svojich poslucháčov , musí byť nabitý veľkou sumou vedomostí našich slovenských dejín a sám zapálený pri výchove slovenskej mládeže k vlastenectvu.
Malo by byť samozrejmosťou zvýšiť úroveň výučby našich dejín spojených s 1. svetovou vojnou a rokov 1914 – 1920. Navštíviť aspoň jedno miesto či už na Ukrajine, Poľsku, Taliansku, Slovinsku, Francúzsku, kde sa tvorili naše dejiny.
Mali by sa nájsť finančné prostriedky na organizovanie historických poznávacích ciest na všetkých úrovniach riadenia školstva, školských odborov za čiastočného finančného prispenia aj samých pedagógov.
Keď sa pedagógovia priamo na autentických miestach dotknú reality a zoznámia sa s bojovými situáciami, ktoré museli zvládnuť ich predkovia, naši dedovia, podstatne vnímavejšie precítia svoje poslanie, zvýšia svoju vzdelanostnú úroveň a oveľa účinnejšie budú vzdelávať našu mládež a pestovať ich vzťah k vlasti, k domovine a povinnosti voči Slovensku, nech už budú doma , alebo vo svete.